Ako miestni nadšenci dostali Štajersko na mapu F1

Ak nazriete do histórie Formuly 1, zistíte, že Veľká cena Rakúska sa uskutočnila na troch rôznych okruhoch. V skutočnosti to boli okruhy dva, ale všetko sa odohralo prakticky na jednom mieste. Pôvodný domov veľkej ceny totiž leží na dohľad od dnešného Red Bull Ringu – v údolí na vojenskej základni Zeltweg. Vzdušnou čiarou je vzdialená od Red Bull Ringu 1,6 kilometra. Súčasný moderný okruh je však od pôvodného vzdialený celé svetelné roky.

Súťaže športových automobilov rôznych kategórií sa usporadúvali na vojenskej leteckej základni v Zeltwegu už od roku 1957. Letisko, vybudované o dvadsať rokov skôr, slúžilo po vojne až do roku 1955 ako základňa britskej kráľovskej letky RAF. Činovníci miestneho automobilového klubu, ktorý získal aj podporu Národného automobilového klubu, boli veľmi ambiciózni. Inšpirovali sa okruhom Silverstone, postavenom v priestoroch bývalého vojenského letiska. Ich Flugplatzrennen, ako prezývali 3,186 kilometra dlhú trať v tvare písmena L, bola pôvodne určená pre športové vozidlá. Za osem krátkych rokov však dokázali doslova z ničoho priviesť do stredu Štajerska najrýchlejšie monoposty. Už v roku 1958 sa do víťazných análov okruhu ako prvý zapísal Wolfgang von Trips na vozidle Porsche. S jedlom rástla chuť a v roku 1960 sa tu prvýkrát predstavili monoposty Formuly 2. Prvým víťazom sa stal Stirling Moss rovnako jazdiaci na Porsche.

Ďalším stupienkom nemohlo byť nič iné, ako usporiadanie Veľkej ceny Formuly 1. Prvýkrát sa monoposty kráľovnej motoristického športu objavili v Zeltwegu v septembri roku 1963. Boli to však len nemajstrovské preteky a vyhral ich austrálsky trojnásobný majster sveta Jack Brabham o päť kôl pred Sciroccom-BRM Američana Tonyho Settembera. Tieto preteky však boli zaujímavé z iného pohľadu. Prvýkrát si tu súťažne vyskúšal monopost Formuly 1 budúci majster sveta Jochen Rindt.

O  majstrovské body na okruhu len so štyrmi zákrutami, umiestnenom na pristávacej dráhe medzi balíkmi slamy s krátkou odbočkou na parkovisko taxíkov, sa pretekalo v nasledujúcom roku. John Surtees bojujúci o titul pricestoval z Modeny na svojom Ferrari 330GT. Angličana však tromfol vynaliezavý Jack Brabham, ktorý priletel na svojom súkromnom ​​lietadle.

Svoju jedinú veľkú cenu v kariére tu vtedy vyhral Lorenzo Bandini na Ferrari. Mladému Talianovi naň stačilo len aby neurobil chybu a jeho Ferrari vydržalo pohromade. Prvú Veľkú cenu Rakúska totiž sprevádzalo množstvo problémov nielen s organizáciou (členovia tímov pri kontrolách mali problém dostať sa vôbec na okruh), ale aj so samotným situovaním okruhu, ktoré nakoniec stáli za jeho rýchlym koncom.

Ako budova boxov slúžil jeden z hangárov, odkiaľ sa pri naštartovaní motorov rozliehal neznesiteľný hluk. To však nebola až taká veľká prekážka v porovnaní s tým, že boxová ulička bola umiestnená vnútri okruhu, čím bol počas celých pretekov zamedzený prístup dnu, aj von nielen mechanikom, ale aj materiálu potrebnému na opravu monopostov. Dokonca aj novinári píšuci reportáže priamo z pretekov, ktorí boli v tej dobe zvyknutí na trate, na ktorých by sa dnes nedala zorganizovať ani rely, písali o podivných pretekoch, ktoré spočívali skôr v spoľahlivosti než v schopnostiach jazdcov. Denis Jenkinson napríklad vtipne poznamenal, že menšia veľká cena sa začala už v piatok popoludní pred voľným tréningom a určená bola pre transportéry a osobné autá, ktoré sa museli dostať cez okruh do boxov.

Časť trate umiestnená na vzletovej a pristávacej dráhe letiska mala nielen drsný, ale hlavne hrboľatý betónový povrch. Niečo podobné pritom už pred mnohými rokmi z väčšiny európskych okruhov zmizlo. To, že následkom rozbitého povrchu trate krehké monoposty zo začiatku 60. rokov trpeli mechanickými poruchami (kolabovali stĺpiky riadenia, zavesenia kolies a prevodovky), sa pri tom všetkom však zdalo byť už len nepodstatným detailom.

Prítomných najviac vzrušila nehoda Phila Hilla, ktorému sa v 59. kole v zákrute vedúcej na pristávaciu dráhu jeho staručký Cooper vymkol spod kontroly a narazil do balíkov slamy. Zadné odpruženie sa zlomilo a v motorovom priestore vypukol požiar. Majster sveta dokázal veľmi rýchlo vyskočiť z auta, ale skôr ako sa ktokoľvek s hasiacimi prístrojmi dostal na miesto, zmizol celý monopost v oranžových plameňoch a oblakoch dymu.

Všetkým bolo jasné, že niečo sa musí zmeniť a najrýchlejšie mnoposty sa už na Flugplatzrennen nikdy nevrátili. Rakúski vidiečania nenechali nič na náhodu a hneď za cestou na jedľovom svahu s výhľadom na Zeltweg a letisko vznikol do piatich rokov nový umelý okruh. Otvorený bol v lete 1969 pretekmi na 1000 kilometrov v rámci šampionátu športových automobilov. Mal až päť miest, kde trať prechádzala cez horizont, takže tu museli byť semafory, akýsi predchodcovia dnešných digitálnych svetelných vlajok. Tie varovali pred incidentami, ktoré sa vyskytli v hornej časti okruhu. Okruh už vtedy nemal žiadnu pomalú zákrutu, ani miesto s náhlou zmenou smeru jazdy, ktorá by si vyžadovala maximálne využitie bŕzd.

Boxy a záchytné plochy pri zákrutách boli na svoju dobu veľké a priestranné, takže to bolo oveľa dôstojnejšie miesto na návrat veľkej ceny na úpätie štajerských Álp. Zo severného Talianska sa už na prvú veľkú cenu valila veľká skupina tifosi. Rakúsky vidiek však zažíval aj horúčku domácich fanúšikov, ktorí sem prichádzali navnadení štyrmi predchádzajúcimi víťazstvami Jochena Rindta. Nikto sa vtedy nemohol sťažovať na nedostatočnú prípravu pred pretekmi. Tímy a jazdci mali k dispozícii na dnešné pomery nevídané množstvo času. Voľné tréningy začínali už vo štvrtok popoludní tromi hodinami jázd a pokračovali celkovo štyrmi hodinami v piatok a v sobotu popoludní.

Už prvé tréningy predznamenali priebeh celého víkendu, keď sa o najlepší čas preťahovali jazdci Scuderie Jacky Ickx, Ignazio Giunti a Clay Regazzoni jazdiaci na Ferrari 312B. Ako tak im stíhal len domáci Jochen Rindt na revolučnom Lotuse 72C. Ickx navyše vynechal prvý tréning, pretože prišiel s veľkou nádchou a necítil sa v štvrtok príliš dobre.

Spolu bolo prihlásených dvadsaťšesť jazdcov, do pretekov sa však dostali len dvadsiati štyria, keď tím Roba Walkera nestihol včas pripraviť pre Grahama Hilla nový Lotus 72, pričom starý model 49C ostal na ostrovoch. Druhým bol Ronnie Peterson, ktorého March 701 nedisponoval funkčným motorom Ford. Dodávky nových pohonných jednotiek  z Northamptonu totiž viazli a väčšina zákazníkov používajúca motory Cosworth tŕpla pri pomyslení na poruchu.

Tempo, ktoré nasadili dvaja nováčikovia Ferrari v štvrtkové popoludnie, bolo do istej miery demoralizujúce a pre súperov až depresívne. V piatok sa pridal Ickx a bol okamžite rýchlejší ako jeho tímoví kolegovia. Jochen Rindt sa rozbiehal len veľmi pomaly, pretože na jeho Lotuse museli byť upravené bočné kryty chladiča, keďže jeden z konkurenčných tímov protestoval proti celkovej šírke monopostu, ktorá mala byť nad rámec limitov FIA. Na konci piatka však už dokázal prekonať pilotov Ferrari a bol jediným jazdcom s motorom Cosworth, ktorý dokázal pokoriť 100-sekundovú hranicu.

V sobotu popoludní prišlo 20-tisíc divákov, vďaka čomu sa výrazne zlepšila finančná situácia organizátorov, ktorých vyčerpala stavba nového okruhu. Tempo v poslednom tréningu opäť udávalo duo Ferrari, keď bol na čele Clay Regazzoni. V polovici však začalo pršať. Dážď ustal až ku koncu tréningu a vyzeralo to tak, že okruh pred koncom nestihne oschnúť, čo sa aj stalo, hoci niektorí jazdci to skúsili aj na pneumatikách s dezénom. O postavení na štarte tak rozhodovali časy z piatka (vtedy sa zarátavali najlepšie časy z piatkových a sobotňajších popoludňajších jázd).

Na veľkú radosť domácich fanúšikov sa tak v nedeľu na prvé miesto na štarte postavil Jochen Rindt. Ferrari mohlo byť tiež spokojné, keď svoje tri autá malo v prvých troch radoch na štarte. Najlepšiu šesticu doplnili Jackie Stewart a Chris Amon na monopostoch March.

V nedeľu poobede sa za teplého a pekného počasia na nový okruh valil obrovský dav, ktorý ako mravce pokrýval priľahlé stráne. Odhaduje sa, že prišlo až 100-tisíc ľudí, hoci usporiadatelia uvádzali návštevu na úrovni 70 až 75-tisíc divákov. Program dňa sa začínal krátkymi pretekmi Formuly Ford.

Krátko po pätnástej hodine sa dvadsaťštyri štartujúcich vydalo na 60 kôl v zbesilom tempe. Do čela sa dostali Clay Regazzoni a Jacky Ickx, za ním nasledovali Jochen Rindt, Ignazio Giunti, Jean-Pierre Beltoise a Chris Amon. Jackie Stewart skončil skôr ako poriadne začal a svoj March musel odstaviť na konci výjazdu z boxov, pretože mu do kokpitu unikal benzín. V polovici druhého kola nováčik Clay Regazzoni pustil svojho tímového kolegu dopredu a Jacky Ickx sa ujal vedenia. Jochen Rindt bol za oboma Ferrari a tretie mal vo svojich spätných zrkadlách.

V 4. kole vyletel mimo trať Rindtov tímový kolega John Miles, ktorému sa zlomil jeden z brzdových hriadeľov a predznamenal tragický osud, ktorý čakal na nový Lotus 72 v Monze. Jeho havária sa našťastie zaobišla bez zranení. V druhom kole vytiekol olej z Cevertovho Tyrrellu a keď sa v nasledujúcom kole snažil Jochen Rindt vyhnúť tomuto miestu, dostali sa pred neho Beltoise, Giunti a Amon. S poslednými dvoma si poradil do desiateho kola, ale vedúca trojica sa mu zatiaľ vzdialila už na osem sekúnd.

Trináste kolo znamenalo stop pre ďalších dvoch jazdcov. Najskôr zastavil Silvio Moser, ktorému na monoposte Bellasi vytiekol chladič a chvíľu na to sa zasekol plynový pedál Mariovi Andrettimu, ktorý následne so svojim Marchom očesal plot popri trati. Monopost bol síce zdemolovaný, ale Američan vyviazol bez škrabanca.

Jochen Rindt len pomaly sťahoval stratu na vedúcu trojicu. V 18. kole zajazdil nové najrýchlejšie kolo pretekov, ale na začiatku 21. kola prišla pohroma pre domácich fanúšikov, keď v jeho Lotuse zlyhal motor Cosworth. Nebezpečenstvo pre Ferrari pominulo, keď sa ukázalo, že čím boli červené monoposty ľahšie, zlepšovala sa aj ich ovládateľnosť, zatiaľ čo Beltoise stále bojoval so svojou Matrou a pomaly začal strácať. Dobrý dojem Ferrari pokazila len udalosť z 38. kola, keď sa Giuntimu z ľavej prednej pneumatiky oddelil kúsok dezénu a musel zájsť do boxov, aby ju mohol vymeniť. Zastávka ho stála celé kolo a pokles na deviate miesto práve vo chvíli, keď dve Ferrari na čele dosiahli najrýchlejšie kolo, znamenajúce nový rekord.

Tisícky tifosi ku koncu pretekov tajilo dych v strachu, že by sa niečo mohlo pokaziť. Štyri kolá pred koncom definitívne odpadla aj hrozba menom Beltoise, ktorého Matre unikalo palivo a Francúz musel navštíviť boxy. Na tretie miesto sa tak prebojoval prekvapený Rolf Stommelen na Brabhame, pre ktorého to bolo jediné pódiové umiestnenie v kariére. V cieli však strácal minútu a 27 sekúnd. Ostatní jazdci boli predbehnutí minimálne o jedno kolo. Svoje prvé pódium si pripísal aj nováčik Clay Regazzoni.

Talianske nadšenie vtedy naplno prepuklo a mávajúci, povzbudzujúci, plačúci a kričiaci tifosi prichádzali zo všetkých častí trate s transparentami vyjadrujúcimi podporu Ferrari. Bolo to prvé víťazstvo Scuderie po viac ako dvoch rokoch. Ešte hodinu po skončení pretekov sa všade rozliehal jasot a potlesk.

Nový Österreichring sa ukázal byť náročným na výkon motora. Z ôsmich automobilov s 12-valcovými motormi dokončilo preteky osem, avšak z pätnástich automobilov s motorom Cosworth videlo cieľ len šesť. Österreichring si rýchlo získal popularitu a pevné miesto v kalendári Formuly 1. V 70. rokoch mal povesť najväčšieho kempu F1. S lesmi všade naokolo tu všetci zažívali príjemný, pekný a veselý víkend s neodmysliteľnými klobásami a praclíkmi. Dokonalá idylka vydržala celých osemnásť sezón, keď Formula 1 na deväť rokov opustila klasickú trať, ktorá akoby bola vystrihnutá z pohľadníc s alpskými scenériami.