Veľká cena Monaka bola pôvodne len z núdze cnosť

Diamant v kráľovskej korune – také je najčastejšie prirovnanie najprestížnejšieho mestského okruhu v kalendári Formuly 1, bez ktorého si mnohí ani nedokážu predstaviť seriál kráľovnej motoristického športu. Mladší fanúšikovia síce považujú toto tradičné podujatie za prežitok medzi modernými okruhmi, ale každý, kto niekedy navštívil Monte Carlo počas pretekárskeho víkendu, vám povie, že je to úžasná udalosť. K jazdcom a autám sa totiž môžete dostať omnoho bližšie ako na ktoromkoľvek inom okruhu. Je to zároveň aj spoločenská udalosť s jedinečnou atmosférou noblesného kniežatstva s množstvom prominentných hostí, ktorá je pre vonkajších pozorovateľov spojená s pozlátkom Formuly 1.

Hľadať príčiny, prečo má aj dnes monacká trať také výnimočné postavenie medzi ostatnými, nie je vôbec jednoduché. Nie je ani najstaršia, nebola ani prvá medzi mestskými okruhmi a posledné štyri dekády klesá aj dramatickosť samotných pretekov. Onen mýtus vytvára skôr všetko to, čo sa deje naokolo.

Monako je DNA Formuly 1 a je neodmysliteľnou súčasťou jej histórie. Nielen tým, že každoročne dokáže prilákať známe osobnosti. Stelesňuje slávu, rýchlosť, ale aj štýl, hoci súčasné široké monoposty do úzkych uličiek Monte Carla akoby nepasovali. Na spomalených záberoch krásne vidieť ako jazdci pri prejazde zákrutami opierajú svoje autá pneumatikami o zvodidlá. Ešte silnejší zážitok je pre mnohých vidieť to všetko naživo. Nikde inde si neuvedomíte skutočnú rýchlosť a silu bŕzd monopostov ako práve tu. A práve toto miesto zakaždým poskytuje skutočný test jazdeckých schopností

Druhý najstarší okruh v kalendári veľkých cien sa vinie úzkymi uličkami mestskej štvrte Monte Carlo a okolo prístavu v štvrti La Condamine. Bežne sa označuje ako Monte Carlo, pretože jeho väčšina sa nachádza práve v tejto mestskej časti.

História trate siaha až do roku 1928. S myšlienkou usporiadať veľkú cenu prišiel bohatý výrobca cigariet Anthony Noghès, ktorý sa práve stal generálnym sekretárom novovzniknutého Monackého automobilového klubu (Automobile Club de Monaco – ACM). Ten vznikol na pôde pôvodného cyklistického klubu.

Problém nastal, keď medzinárodný orgán, ktorý zastupoval automobilové kluby po celom svete (AIACR – predchodca dnešnej Medzinárodnej automobilovej federácie FIA) odmietol prihlášku ACM s odôvodnením, že v Monaku sa nekonajú žiadne významné motoristické preteky. A to aj napriek skutočnosti, že už od roku 1911 sa tu usporadúvala populárna Rely Monte Carlo. Podľa AIACR sa totiž rýchlostné skúšky uskutočnili aj na území Francúzska a Talianska.

Anthony Noghès, priateľ vtedajšieho kniežaťa Ľudovíta II., sa len tak nevzdal a s pomocou domáceho jazdca Louisa Chirona a finančnou podporou René Leona, správcu Société des Bains de Mer (spoločnosť riadiaca a vlastniaca kasína, hotely, reštaurácie a kluby v Monaku), usporiadal prvú veľkú cenu v uliciach Monaka. Vytýčil trať, ktorá začínala na bulvári Alberta I., pokračovala do kopca na námestie ku kasínu, potom späť dolu kopcom k železničnej stanici Monte Carlo a pri Portieri sa stočila doprava cez tunel k prístavu na bulvár Etats-Unis. Potom sa stočila doľava na bulvár Alberta I., na konci ktorého stál v tej dobe plynojem, pri ktorom sa trať otočila späť do východiskového bodu. Znie to možno neuveriteľne, ale nasledujúcich 43 rokov sa trať takmer vôbec nemenila. Tak ako dnes, aj vtedy sa kľukatila úzkymi uličkami Monaka.

Knieža Ľudovít II. pri predstavení plánov nového okruhu hneď prejavil svoje nadšenie. Okamžite videl, že športové podujatie môže priniesť výhody v podobe posilnenia povedomia o monackom kniežatstve po celom svete. V tom období totiž Monako vôbec nemalo také meno, ako dnes a malo skôr nálepku domova rôznych pochybných existencií. Veľká cena sa mala postarať o príliv bohatých turistov z celého kontinentu, čo by bolo mimo letnej sezóny nepredstaviteľné. Dátum prvej veľkej ceny bol preto stanovený na 14. apríla 1929. Paradoxné je, že spoluautor návrhu a miestny hrdina Louis Chiron sa jej nemohol zúčastniť, pretože za oceánom pretekal na slávnejších pretekoch 500 míľ Indianapolis.

Predpoklady sa naplnili a veľká cena mala veľký ohlas. Už od začiatku sa okruh v druhom najmenšom a druhom najľudnatejšom štáte sveta radí k najnáročnejším. Nerobia ho takým len úzke zákruty, ale aj výškové zmeny. Najnižší bod okruhu pri kaviarni La Rascasse sa síce nachádza na pobrežnej promenáde, ale technicky je vo výške 47,5 metrov nad morom, pretože hladinu mora tu vzťahujú k priemernej výške zemských oceánov.

Popularita pretekov vzrastala a v sezóne 1932 veľká cena otvárala európsky šampionát. Už vtedy sa tejto udalosti pravidelne zúčastňovalo až 100-tisíc divákov. Prvé zmeny okruhu sa uskutočnili už v roku 1932. Električkové koľaje, ktoré križovali časti okruhu, boli vytrhané a na ich miesto bol položený nový, hladší asfalt. Mierne upravená a spomalená bola aj šikana za tunelom. Veľké ceny sa tu pravidelne uskutočňovali až do vypuknutia vojny v roku 1939, ktoré si prirodzene vynútilo zrušenie všetkých pretekov na starom kontinente.

Keď vojna skončila, stál za obnovením veľkej ceny v Monaku opäť Anthony Noghès. Prvá veľká cena po vojne sa uskutočnila v roku 1948. O rok neskôr sa kvôli smrti kniežaťa Ľudovíta II. preteky neuskutočnili, ale v roku 1950 sa Veľká cena Monaka stala druhým podujatím novovzniknutého šampionátu Formuly 1.

V nasledujúcej sezóne boli preteky zrušené, pretože FIA stále ešte nemala vypracované pravidlá pre novšie, rýchlejšie monoposty. Organizátori sa totiž obávali, že trať nebude týmto predpisom vyhovovať a na úpravy navyše nemali zaistený rozpočet. Aj z tohto dôvodu sa veľká cena v roku 1952 jazdila so športovými automobilmi. Pred pretekmi sa vykonali drobné zmeny v Sainte Dévote. Preteky však zatienila tragédia, keď Luigi Fagioli počas kvalifikácie nabúral v tuneli a zraneniam o 18 dní neskôr podľahol. V rokoch 1953 a 1954 sa preto veľká cena opäť neuskutočnila.

V sezóne 1955, keď už boli rok v platnosti nové predpisy Formuly 1, sa Monako vrátilo do kalendára a ostalo v ňom nepretržite až do roku 2019. Prestávku v sezóne 2020 si vynútila pandémia koronavírusu, ale tento rok je tradičná veľká cena späť. Vráťme sa však späť do roku 1955. Práve vtedy sa presunulo miesto štartu na rovinku vedľa nábrežia, približne do miest, kde dnes stojí plavecký bazén. V nasledujúcom roku sa po pamätnej havárii Alberta Ascariho, keď so svojou Lanciou skončil vo vodách prístavu, zúžila šikana za tunelom a v rokoch 1957 a 1962 sa toto miesto ďalej upravovalo.

Pred sezónou 1963 sa cieľová rovinka vrátila späť na svoje pôvodné miesto. Dôvodom bolo nové usporiadanie štartového roštu, keď sa v Monaku postavili do jedného radu už len dva monoposty, čo malo znížiť  pravdepodobnosť kolíznych situácií po štarte. Ďalšiu zmenu si vyžiadala smrteľná havária Lorenza Bandiniho v šikane v roku 1967. Tá sa posunula zhruba o 100 metrov bližšie smerom k vtedajšej zákrute Tabac.

Prvé zvodidlá sa tu objavili v sezóne 1969. Dovtedy okruh lemovali len stĺpy verejného osvetlenia, stromy, výklady, budovy, balíky slamy a dokonca aj železničná trať. Ale zvodidlá okolo celého okruhu, tak ako je to bežné dnes, tu mohli diváci prvýkrát vidieť až v roku 1972. S ich osádzaním sa začína už šesť týždňov pred pretekmi a demontáž trvá ďalšie tri. Účelom samozrejme bolo zvýšenie celkovej bezpečnosti, ale aj zúženie okruhu a vytvorenie atmosféry podobnej tunelu.

Bolo to obdobie, keď sa čoraz viac začali zvyšovať požiadavky na okruhy veľkých cien. Jednou z nich bola aj pevná bariéra, ktorá by oddeľovala boxovú uličku od trate. Pretože na cieľovej rovinke nebolo dosť miesta pre samostatný jazdný pruh, bol na dočasné premiestnenie boxov v sezóne 1972 použitý dopravný ostrov naľavo od okruhu na bulvári Etast-Unis. Vstup do boxov bol cez starú šikanu za tunelom a výjazd tesne pred zákrutou Tabac, kde bola vložená nová šikana, ktorá mala spomaliť autá.

Významnejšie zmeny nastali o rok neskôr. Tie súviseli aj s pokračujúcou výstavbou v meste. Úplne zmizla železničná stanica aj so samotnou traťou v Monte Carle a na jej mieste vyrástol moderný hotelový komplex dnes známy pod menom Fairmont. V mieste pôvodných boxov pri prístave sa rozšírili pozemky smerom do mora, aby vytvorili miesto pre nový plavecký štadión Raniera III. Odvtedy ho musia jazdci obchádzať dvoma šikanami. Za nimi v mieste pôvodného plynojemu pribudla pomalá pasáž popri reštaurácii La Rascasse, ktorú v roku 2006 preslávil Michael Schumacher, keď tu v kvalifikácii zaparkoval svoje Ferrari. Novovzniknutý priestor za plaveckým štadiónom umožnil vybudovanie boxov hneď vedľa cieľovej rovinky.

Ďalšie drobné zmeny prišli v roku 1976 v La Rascasse a Sainte Dévote, kde pribudli šikany, ktoré mali za cieľ spomaliť monoposty. V roku 1986 si zvyšujúce sa rýchlosti vynútili ďalšie spomalenie, keď bola zmenená šikana za tunelom, ktorá bola posunutá späť bližšie k východu z tunela. Táto zmena si opäť vyžiadala rozšírenie pozemkov do prístavu, aby tu mohla vzniknúť aspoň malá výjazdová plocha. Autá táto úprava značne spomalila, ale nerovnosť na jej začiatku spôsobuje, že je to stále náročný úsek trate. V roku 1997 bolo prerobené pôvodné esíčko pri bazéne, keď sa bariéry posunuli ďalej dozadu. Nová sekcia bola pomenovaná Virage Louis Chiron na počesť miestneho rodáka, víťaza veľkej ceny v roku 1931 a dlhoročného konzultanta pri zmenách okruhu.

Ďalšia fáza zmien opäť súvisí s tým, ako sa Monako postupne posúva do mora. Pred sezónou 2003 pribudlo približne päť tisíc metrov štvorcových novej pôdy, takže mohol byť upravený aj okruh medzi druhou časťou esíčka pri bazéne, ktoré bolo zmenené na pomalšiu pravo-ľavú šikanu a pred La Rascasse sa trať posunula o 10 metrov. Vznikol tak priestor pre vybudovanie nových boxov v rokoch 2003-2004, ktoré však naďalej ostávajú najmenšími v celom kalendári.

Odvtedy má okruh v podstate súčasnú podobu a stále ostáva najkratším na ktorom jazdia monoposty Formuly 1. Drobné zmeny sa tu však uskutočňujú takmer každý rok. Poslednou významnou je posunutie zákruty Tabac v roku 2015 viac k prístavu, čím sa okruh skrátil ešte o tri metre a jazdci v tomto mieste odbočujú vľavo o niečo skôr. V tom istom roku bol mierne upravený aj nájazd do sekcie okolo plaveckého štadióna, pričom sa mierne posunul vrchol vjazdu do tejto časti. Zmeny si vyžiadala nehoda Pastora Maldonada a Maxa Chiltona v roku 2013, pri ktorej došlo k posunu úseku bariéry TecPro, čo spôsobilo prerušenie pretekov.

Vďaka relatívne nízkej priemernej rýchlosti (158 km/h) sú to jediné preteky v kalendári, ktorých celková dĺžka nedosahuje požadované minimum 305 kilometrov. V minulosti bola veľká cena vypísaná na 100 kôl, ale preteky vtedy trvali viac ako tri hodiny, čo dnes už pravidlá neumožňujú. Nachádza sa tu najpomalšia zákruta zo všetkých okruhov šampionátu – Fairmont Hairpin (jej názov sa menil podľa toho, ako sa menilo meno hotela), ktorú prechádzajú jazdci rýchlosťou len 50 km/h. V kontraste s ňou je jedna z najrýchlejších zákrut celého kalendára, ktorá vedie tunelom popod spomínaným hotelom a na konci ktorej dosahujú jazdci rýchlosť takmer 290 km/h.

Jedinou pehou na kráse monackého okruhu je konštrukcia moderných monopostov. Práve tu najviac vynikajú všetky tienisté stránky ich aerodynamiky. To, nad čím inde prižmúrime oko, je v úzkych uličkách priam do očí bijúce. Priamo úmerne s tým, ako od 70. rokov minulého storočia začal stúpať význam aerodynamiky, klesala v Monaku atraktivita pretekov. Pre dnešné monoposty svojou konfiguráciou ponúka len málo príležitostí na predbiehanie a samotné preteky okrem nehôd príliš veľa vzrušenia neprinášajú. Najlepšie to dokazujú štatistiky – od roku 1985 sa stalo len sedemkrát, keď vyhral jazdec štartujúci z nižšej pozície ako z prvého radu. Šance na výhru z ostatných miest už rapídne klesajú. Raz za čas sa však stane, že monacké uličky prinesú nečakaného víťaza.

Je to však atmosféra a všetko to pozlátko okolo, ktoré robia preteky takými výnimočnými. Veľkú cenu tu môžete buď milovať, alebo nenávidieť. Nič medzi tým. Ak si tu nájdete to svoje, bude na vás Monako pôsobiť ako droga. Ale ak nie, musíte tento víkend len pretrpieť. Podobné je to aj s jazdcami, z ktorých niektorí tento víkend doslova nenávidia. Iní majú jazdu úzkymi uličkami naopak radi, pretože práve tu môžu prirodzené obmedzenia monopostu o niečo viac kompenzovať svojimi jazdeckými schopnosťami.

Najviac o tom svedčí asi fakt, že mnohým majstrom sveta sa tu nikdy nepodarilo zvíťaziť a naopak, nájdu sa aj takí jazdci, ktorí striekali so šampanským z najvyššieho stupienka len na pobreží Ligurského mora. Ako svojho času povedal dvadsaťtrinásobný víťaz veľkých cien Nelson Piquet, víťazstvo v Monaku má dvojnásobnú hodnotu ako kdekoľvek inde. Musí o tom niečo vedieť, sám tu totiž nikdy nevyhral. Len Grahamovi Hillovi, Alainovi Prostovi, Ayrtonovi Sennovi a Nicovi Rosbergovi sa tu podarilo dokončiť preteky na prvom mieste trikrát po sebe. Monako, to sú aj tradície a medzi jednu z nich patrí aj to, že v nedeľu najrýchlejší muž dňa zasadne za jeden stôl s miestnym kniežaťom Albertom II., aby spolu povečerali.