Lepší ako Senna? Bol vzorom pre Schumachera aj Vettela

V prvý septembrový deň uplynulo štyridsať rokov od smrti Stefana Bellofa, azda najväčšieho strateného talentu svojej generácie. Jeho krátka, ale o to intenzívnejšia kariéra plná odvážnych kúskov a rekordov, je príbehom nevyužitého potenciálu, ktorý mohol zmeniť históriu Formuly 1 v 80. rokoch. Nemecký jazdec nebol len rýchly – bol fascinujúci pre všetkých, ktorí ho poznali.

Stefan Bellof sa narodil 20. novembra 1957 v nemeckom Giessene. Jeho otec Georg bol amatérsky pretekár a vlastnil dielňu na lakovanie a opravu karosérií, kde Stefan už ako dieťa jazdil na malom Goggomobile. Už ako tínedžer preukazoval výnimočný talent v motokárach, čo mu otvorilo cestu k účasti vo Formule Ford.

Remembering the one and only Stefan Bellof, who tragically lost his life on this day in 1985. Known for his infectious, distinctive laugh, he was, as @MBrundleF1 said (and he would know, having raced against both Senna and Schumacher), "As quick a driver as I've ever seen…". pic.twitter.com/nYq4klLQhh

— Paul-Henri Cahier (@F1Photo) September 1, 2018

Debutoval na konci sezóny 1979 v tíme Waltera Lechnera a v prvých pretekoch na Hockenheime skončil druhý. Nasledovala kompletná sezóna, kde na ceste k titulu šampióna v dvanástich pretekoch získal osem víťazstiev a deväť pódií. Nasledujúci rok vo Formule Ford už taký úspešný nebol, hoci zaznamenal päť víťazstiev. Popri tom súťažil aj v silnejšej triede do 2000 cm³ a zvíťazil v jednom z troch pretekov, ktorých sa zúčastnil.

V sezóne 1981 sa presunul do tímu Bertrama Schäfera, ktorý nasadzoval svoje monoposty v nemeckej Formule 3. Hoci vynechal prvé dva preteky, vo ôsmich ďalších sa umiestnil v prvej štvorke a pred finálovým kolom na Nürburgringu viedol šampionát. V pretekoch však jeho obaja súperi v boji o titul skončili pred ním a v šampionáte obsadil napokon tretie miesto so stratou jedenásť bodov.

V roku 1982 debutoval vo Formule 2 s tímom Maurer. Na anglicko-nemeckú stajňu so sídlom v Boltone urobil dojem hneď od prvej chvíle, keď sa prvýkrát posadil do jedného z ich áut. „Stefan bol taký prirodzene nadaný jazdec,“ spomína šéf tímu Maurer Paul Owens. Aj do Formule 2 vtrhol ako veľká voda: vyhral hneď prvé dva preteky sezóny v Silverstone a Hockenheime a ukázal, že má predpoklady stať sa hviezdou.

This morning, as the motorsport community – & at times like these it is one – wakes up to the awful remembrance that we've just lost one of our young guns, it feels appropriate also to pay tribute to another young gun, Stefan Bellof, who died at Spa #OnThisDay 34 years ago. #RIP pic.twitter.com/QzJhbE7XLE

— Matt Bishop 🏳️‍🌈 🏁 (@TheBishF1) September 1, 2019

Jeho schopnosť zvládať náročné podmienky a technické výzvy bola výnimočná, čo ho predurčovalo na úspech aj v najvyšších kategóriách.„Mal vrodenú kontrolu nad autom a hneď sa do toho pustil na každom okruhu, kam sme prišli. Nikdy nezabudnem, ako sme išli do Thruxtonu a povedal som mu, aby si dával pozor na veľký výmoľ v Church Corner. Po prvej jazde prišiel a povedal: Aký výmoľ?“

V šampionáte nakoniec skončil štvrtý. Okrem F2 absolvoval aj jeden štart v pretekoch na 1000 km v Spa v rámci Majstrovstiev sveta vytrvalostných pretekov (dnešná séria WEC), kde sa za volantom auta Kremer CK5 striedal s Rolfom Stommelenom.

Paul Owens, rovnako ako mnohí ďalší, ktorí s Bellofom počas jeho krátkej kariéry pracovali, aj po rokoch verí, že bol predurčený k úspechu. Podľa neho bol rodák z Giessenu jazdcom s prirodzenou kontrolou nad autom, ktorý sa okamžite adaptoval na akýkoľvek okruh. „Dokázal si poradiť s živým autom, čo bolo v období áut s prísavným efektom perfektné. Mal rád tuhšie nastavenie ako jeho tímoví kolegovia a tie autá, keď ste s nimi jazdili, boli tým rýchlejšie, čím tvrdšie nastavenie mali.“

Podobné skúsenosti mal aj Hans-Joachim Stuck: „Stefan ma naozaj naučil všetko o Porsche 956. Keď som jazdil svoje prvé preteky v roku 1984 s Haraldom Grohsom zaostával som za ním po prvom tréningu o jedenásť sekúnd… jedenásť zasraných sekúnd! Tak ma Harald vzal k Stefanovi a povedal: Vysvetli Hansovi, ako sa s tým jazdí. Stefan ma kompletne naučil, ako šoférovať toto auto, ako využívať prísavný efekt, brzdiť v zákrutách a ako prechádzať obrubníky.“

V roku 1985 spolu v tíme Brun Porsche pretekali v Imole a vyhrali. „Stefan bol rýchly, rýchly, rýchly. A viete, som hrdý, že teraz môžem povedať, že som so Stefanom jazdil v jednom aute, pretože bol výnimočný. Mal cit pre pretekárske auto, aký nemalo veľa ľudí. Bol to tiež skvelý chlapec a bolo veľmi smutné, keď odišiel.“

Stefanova sezóna F2 v roku 1983 sa v porovnaní s rokom 1982 ukázala ako oveľa menej úspešná. V Jarame obsadil iba druhé miesto a v Pau bol diskvalifikovaný z tretieho miesta, keď jeho auto nespĺňalo hmotnostný limit. Sezónu skončil deviaty, ale po boku Dereka Bella sa pripojil k tímu Rothmans Porsche v Majstrovstvách sveta vytrvalostných pretekov. Po víťazstvách v Silverstone, Fuji a Kyalami sa etabloval ako jeden z talentov, ktoré treba sledovať.

Jeho najikonickejší výkon prišiel v druhých pretekoch, počas kvalifikácie na 1000 km Nürburgring, kde zajazdil kolo za 6 minút a 11,13 sekundy. Neoficiálne bolo najrýchlejším kolom, aké sa kedy na Nordschleife v súčasnej konfigurácii odjazdilo. Pole position získal s náskokom päť sekúnd pri priemernej rýchlosti 202,073 kilometra za hodinu.

Bol takmer o pol minúty rýchlejší ako Keke Rosberg, ktorý po kvalifikácii len sucho skonštatoval: „Myslel som si, že moje kolo bolo dobré, kým som nevidel jeho časy.“ Stefan Bellof dokonca povedal, že mohol ísť ešte rýchlejšie, ale urobil dve chyby a do cesty mu na chvíľu vošla jedna 911-ka.

Jeho najrýchlejšie kolo v pretekoch s časom 6 minút a 25,91 sekundy sa na neuveriteľných 35 rokov stalo oficiálnym rekordom Nordschleife pre všetky autá. Prekonal ho až v roku 2018 Timo Bernhard na špeciálne upravenom Porsche 919 Hybrid Evo. Pritom Bellof v ten deň na to nemusel až tak tvrdo tlačiť.

Boli to preteky, ktoré mali spoločne s Derekom Bellom vyhrať. Angličan si spomína, ako ho prekvapilo, že Porsche nedalo Bellofovi pokyn, aby spomalil. „Keď išiel na svoj druhý stint, pohodlne sme viedli. Napriek tomu v prvom kole prekonal rekord o štyri sekundy a pamätám si, ako som prišiel na boxový múrik Porsche a povedal: Prečo mu nedáme znamenie Hold [udržuj rýchlosť]? Oni sa na mňa len pozreli a zasmiali sa.“

Šéf výskumu a vývoja v Porsche Helmuth Bott svojmu druhému jazdcovi len odpovedal: „Nie je fantastický?“ O pár minút neskôr Bellof v zákrute Pflanzgarten poslal Porsche 956 do zvodidiel.

Hoci nehodu prežil bez ujmy, jeho reputácia divokého jazdca sa tým len posilnila. Podľa legendárneho inžiniera Porsche Norberta Singera však nešlo o technickú chybu, ale o Bellofovu túžbu prekonať limity. „Skutočným dôvodom bola zmes okázalosti, maximálnej sebadôvery vo vlastné schopnosti a zvedavej povahy skutočného pretekára, ktorého vzrušuje rýchla jazda.“ Vedome išiel cez hrboľatú zákrutu naplno, hoci ho varovali, že to nie je možné, ale Stefan jednoducho neodolal pokušeniu…

Koncom roka 1983 sa zúčastnil na dnes už legendárnych testoch s Ayrtonom Sennom a Martinom Brundlom pre McLaren v Silverstone. V nasledujúcej sezóne už spoločne s anglickým jazdcom pretekali u Kena Tyrrella.

Bol to však jediný tím, ktorý absolvoval celú sezónu s konštrukčne staručkými atmosférickými motormi Ford Cosworth DFY. Napriek tomu proti turbo konkurencii dokázal zaujať. Na suchu to nebolo konkurencieschopné auto, keď však začalo pršať, ukázalo sa ako svižné a ľahko ovládateľné. V Brazílii a Južnej Afrike síce nedokončil preteky, ale potom bodoval v Zolderi a Imole.

Jeho hviezdna chvíľa prišla počas daždivej Veľkej ceny Monaka. Tú si dnes mladší fanúšikovia pamätajú skôr kvôli výkonu Ayrtona Sennu, ktorý tu takisto predviedol svoje majstrovské ovládanie monopostu v daždi.

Stefan Bellof sa ale z dvadsiateho miesta na štarte prebojoval až na tretiu pozíciu, pričom pred prerušením pretekov dobiehal Sennu aj Prosta, ktorí jazdili pred ním. Jeho predbiehací manéver na Reného Arnouxa s dvoma kolesami na obrubníku v Mirabeau údajne upútal aj pozornosť Enza Ferrariho.

Brian Lisles, ktorý bol v tíme Tyrrell vývojovým inžinierom (v súčasnosti je to pozícia podobná pretekárskemu inžinierovi) si na tieto preteky pamätá dodnes. Podľa jeho tvrdenia, keď boli preteky po 31 kolách ukončené, Senna skončil s ohnutým predným ramenom zavesenia kolies, zatiaľ čo Bellofov Tyrrell 012 bol bez jediného škrabanca.

Vtedajší manažér pretekárskeho tímu BMW Dieter Stappert súhlasil: „Všetci hovoria, že keby preteky trvali o päť kôl dlhšie, Senna by vyhral. Môžem len povedať, že keby trvali o sedem kôl dlhšie, Bellof by Sennu dobehol. Keďže ich oboch poznám, myslím si, že je spravodlivé povedať, že najpravdepodobnejším výsledkom by bolo, že by obaja bojovali o vedenie.“

Po Detroite, kde jeho tímový kolega a dnešný spolukomentátor veľkých cien Martin Brundle skončil druhý, však podali súperi proti monopostom Kena Tyrrella protest.

Ich motor bol vybavený systémom vstrekovania vody, čo je bežný prostriedok na zníženie teploty valcov a zvýšenie výkonu. Problematickou sa ukázala nádrž na vodu, ktorá sa dopĺňala pred koncom pretekov. Spolu s vodou totiž mechanici do nádrže pod tlakom pridávali aj olovené broky, pričom časť z nich unikla cez odvzdušňovací otvor a dokotúľala sa k susedným boxom súperov. Podľa protestu Tyrrell počas pretekov jazdil s podváženým autom, čo mal potom v záverečných fázach kompenzovať práve brokmi.

Celý prípad bol oveľa komplikovanejší a zaslúžil by si samostatný článok. FIA tímu odobrala všetky body a ich vozidlá boli diskvalifikované zo zvyšných pretekov sezóny. Ken Tyrrell sa následne obrátil na odvolací súd FIA. Medzinárodná porota však pôvodné rozhodnutie potvrdila a tím Tyrrell bol vylúčený z majstrovstiev sveta v roku 1984 a spätne diskvalifikovaný zo všetkých pretekov sezóny.

Zákaz a vylúčenie niektorí pozorovatelia vnímali ako manipuláciu zo strany FIA, ktorá hľadala spôsob, ako sa zbaviť áut bez turba, aby do F1 prilákala viac automobiliek. Tyrrell nakoniec v polovici sezóny 1985 prijal preplňovaný motor Renault a v nasledujúcom roku už boli motory s turbom povinné.

Chuť si napravil aspoň v majstrovstvách sveta vytrvalostných pretekov, kde jazdil za továrenský tím Porsche. Vyhral niekoľko kľúčových pretekov vrátane Silverstone, Nürburgringu a Spa-Francorchamps a na konci sezóny bol korunovaný šampiónom celej série. V konkurencii jazdcov ako Jacky Ickx, Jochen Mass, Derek Bell, Riccardo Patrese, či Klaus Ludwig sa presadil najmä vďaka svojej brutálnej rýchlosti. Ale títo jazdci mu strpčovali život, či už v kvalifikáciách, alebo aj v samotných pretekoch.

Je fascinujúce, že hoci bol najmladší z nich, dokázal poraziť aj oveľa skúsenejších kolegov. Najmä v Spa predviedol brilantnú jazdu v daždi, keď v napínavom závere porazil Jackyho Ickxa, čím si upevnil reputáciu pilota jazdiaceho na hrane.

Po pretekoch na Nürburgringu bola novinármi jeho jazda označená za takmer šialenú, ale geniálnu. Hoci bol vnímaný ako budúca hviezda, našli sa aj kritici, ktorí poukazovali na štýl jeho jazdy. Mnohí však obdivovali jeho schopnosť vymýšľať si miesta na predbiehanie.

Patril medzi nich aj Martin Brundle. „Vždy brzdil ako posledný a dostával sa do mimoriadnych situácií. Ale nejako sa mu to podarilo. Bol úplne nebojácny, v skutočnosti až príliš odvážny. Spoločne sme sa predierali cez skupinu monopostov a videl som ho predvádzať neuveriteľné predbiehacie kúsky.“

Medzi tých, ktorých dokázal očariť patril aj Brian Lisles, ktorý vyvracia myšlienky, že Stefan Bellof bol neustále na pokraji nehody. „Jeho jazda mala okázalý nádych, čo možno vyvolávalo tento dojem,“ hovorí. „Nehavaroval až tak často. Poznal svoje limity, a preto bol takým dobrým jazdcom. Ale nebál sa ich trochu prekročiť.“

Martin Brundle s týmto názorom súhlasí. „Nebol som to ja, kto stále búral s Tyrrellmi?“ smeje sa aj po rokoch pri spomienke na jeho vypadnutia v Monaku a Dallase v roku 1984. „Stefan bol trochu divoký, ale nespôsoboval havárie.“

S Tyrrellom zostal aj v roku 1985, ale vynechal úvodné preteky v Brazílii. Keď sa vrátil na Veľkú cenu Portugalska, poveternostné podmienky boli podobné tým v Monaku v predchádzajúcej sezóne. Napriek tomu, že štartoval z dvadsiateho prvého miesta, skončil šiesty. V Monaku sa mu nepodarilo kvalifikovať, v Detroite skončil štvrtý a z Veľkej ceny Holandska, ktorá bola jeho poslednou, musel odstúpiť.

Počas sezóny sa zúčastnil aj niekoľkých pretekov športových áut, pričom s Thierrym Boutsenom zvíťazil na Norisringu. Stefan Bellof mal už v tom čase vo vrecku zmluvu s koncernom Philip Morris a stal sa súčasťou vtedajšej obdoby jazdeckej akadémie. Ich cigaretová značka Marlboro sa len rok predtým stala sponzorom Ferrari a práve ona mala obe mená spojiť.

Šéf Porsche Motorsport Manfred Jantke si dodnes pamätá, ako sa mu jeho bývalý jazdec zdôveril o ceste do Fiorana: „Povedal mi, že tam má stretnutie s Ferrarim a že pozval majiteľa svojej obľúbenej pizzerie v Giessene [jeho rodnom meste], aby išiel s ním a prekladal mu z taliančiny.“ Ešte pred stretnutím sa v prvý septembrový deň s tímom Brun Motorsport zúčastnil 1000 km pretekov v Spa.

S Porsche 956 štartoval z tretieho miesta a opäť sa striedal s Thierrym Boutsenom. V 78. kole sa dostal do súboja o prvé miesto s Jackym Ickxom na továrenskom Porsche. Pred Eau Rouge sa pri rýchlosti okolo 250 km/h pokúsil predbehnúť domáceho jazdca. Nebolo to ideálne miesto na takýto očividne bláznivý pokus, najmä nie v roku 1985, keď bezpečnostné opatrenia okolo tratí ešte zďaleka neboli na takej úrovni, ako dnes.

Na začiatku stúpania do Eau Rouge sa ich autá dostali do kontaktu a obaja jazdci v hodinách mierili do bariér. Ickxovo Porsche sa niekoľkokrát otočilo a nakoniec narazilo zadnou časťou do zvodidiel. Stefanovo však narazilo prednou časťou kolmo do zvodidiel a preletelo ponad ne. Jeho Porsche zastavil až zemný násyp, pričom auto začalo horieť. Nehoda zničila celú prednú časť auta a Bellof bol vážne zranený.

Prestrašený Jacky Ickx vyviazol s ľahkými zraneniami a pokúšal sa pomáhať záchranárom. Na pomoc prišli aj členovia tímu Brun a trvalo viac ako 10 minút, kým sa dostali k bezvládnemu telu. Záchranárom napokon trvalo asi hodinu, kým ho vyslobodili z trosiek.

Keď sa dostal do lekárskeho strediska na okruhu, lekári už mohli len skonštatovať, že cestou zomrel na zástavu srdca. Mal iba 27 rokov. Jeho smrť prišla len tri týždne po smrteľnej nehode Manfreda Winkelhocka v Mosporte a toto obdobie sa nazýva aj ako čierne leto nemeckého motoršportu.

Dodnes sa diskutuje, či bol Bellof príliš odvážny, keď sa pokúšal predbehnúť Ickxa, alebo či Ickx nechal svojmu súperovi príliš málo priestoru v nájazde do Eau Rouge. Niektorí zase tvrdia, že išlo o klasickú, aj keď tragickú pretekársku nehodu. Zhodnúť sa na tom nevedeli ani o generáciu starší Bellofoví krajania.

Jochen Mass v dokumente o tragickom osude vychádzajúcej hviezdy povedal: „Stefan veril, že tam dokáže predbehnúť Ickxa. Bolo by vynikajúce predbehnúť Jackyho Ickxa dole v Eau Rouge. Každý by povedal: Je najlepší! Ale toto sú veci, ktoré nie vždy vyjdú, v tomto mieste sa jednoducho nepredbieha.“

Hans-Joachim Stuck mal na celú vec iný pohľad: „Stefan bol v Eau Rouge oveľa rýchlejší ako Jacky Ickx. Len to skúsil. To je pochopiteľné. Viem si predstaviť, že Ickx sa s tým nechcel zmieriť a zavrel dvere – a výsledkom bola smrteľná nehoda.“

Bellof bol považovaný za jeden z najväčších talentov svojej generácie. Často sa o ňom hovorilo ako o detskom pretekárskom idole Michaela Schumachera a Sebastian Vettel v jednom z rozhovorov vyhlásil, že každý nemecký pretekár vie, kto bol Stefan Bellof.

Martin Brundle, jeho tímový kolega z Formuly 1 v Tyrrelle, o ňom povedal: „Bol prirodzene rýchlejší ako Ayrton Senna. Jeho odvaha bola bezhraničná. Nikdy predtým som nevidel nikoho takého.“ Jackie Stewart ho v rozhovore pre Der Spiegel označil za najväčší talent, aký kedy stretol. Herbie Blash, dlhoročná pravá ruka Charlieho Whitinga, ho nazval krížencom Michaela Schumachera a Gillesa Villeneuva.

„Mohol to dotiahnuť do úspešného konca,“ myslí si dnes Paul Owens. „Ale potreboval by dobrého tútora, ktorý by jeho talent premenil na konzistentné výsledky.“

Martin Brundle s ním súhlasí: „Musel by sa spojiť s postavou typu Rossa Brawna,“ hovorí. „Stefan bol nesmierne rýchly, ale aby bol skutočne úspešný, musel by preukázať oveľa viac sebakontroly.“

Do tretice prichádza s podobným názorom aj Derek Bell. „Potreboval len niekoho, kto by ho trochu viac držal na uzde,“ povedal v rozhovore pri príležitosti výročia jeho úmrtia v roku 2000. „Mal neuveriteľný talent, ale vo fáze svojej kariéry, keď to najviac potreboval, ho nikto neusmerňoval. Prekvapilo ma, že to nerobil Ken Tyrrell, ale možno tímy F1 nechcú ovládať jazdcov, možno sa im páči tento divoký prístup, pretože im to prináša lepšie časy na kolo. Ešte viac ma ale prekvapilo, že ho pri zemi nedržalo Porsche.“

Stefan Bellof nebol len pretekár – bol fenoménom svojej doby. Jeho príbeh je pripomienkou toho, aké tenké sú hranice medzi genialitou a smrťou. Keby žil, mohol byť prvým nemeckým majstrom sveta vo Formule 1. Jeho odkaz však aj dnes, najmä v Nemecku, ostáva živý – ako inšpirácia pre generácie jazdcov, ktorí snívajú o tom, že budú takí rýchli, odvážni a nezabudnuteľní ako on.

V roku 2013 bola zákruta Pflanzgarten na Nürburgringu, kde v sezóne 1983 poslal svoje Porsche do zvodidiel, na jeho počesť premenovaná na „Stefan Bellof S“. Jeho meno tak žije ďalej ako symbol neohrozenej rýchlosti, vášne a nevyužitého potenciálu.