Kto bol John Hogan? Bez jeho podpory by McLaren aj Ferrari boli inými tímami

zdroj: Twitter/McLarenF1

Keď sa vysloví meno John Hogan, mnohým fanúšikom F1 príliš veľa nepovie. Dokonca ani tým, ktorí sledujú dianie v tomto športe už desaťročia. Avšak, tí sčítanejší, ktorí sa zaujímajú o dianie v kráľovnej motoristického športu v sedemdesiatych až deväťdesiatych rokoch minulého storočia, určite natrafili na jeho meno. Guru sponzorov, vizionár a architekt modernej Formuly 1 mal v zákulisí oveľa väčší vplyv, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Možno ste už v našich rýchlych správach zachytili, že jednou z mnohých obetí choroby COVID-19 sa vo veku 76 rokov stal John Hogan, ktorý zomrel 3. januára v nemocnici neďaleko svojho domu vo Švajčiarsku.

Rodený Austrálčan pozdvihol sponzorstvo v F1 na novú úroveň a značka, ktorú zastupoval, patrí dodnes medzi najznámejšie, hoci sa s ňou na tratiach veľkých cien nestretávame už štrnásť sezón. Spolu s Berniem Ecclestoneom a zástupcom francúzskej ropnej spoločnosti Elf Françoisom Guiterom patril medzi najvýznamnejších hráčov Formuly 1 a výraznou mierou prispel pri premene tohto športu na globálny biznis, ktorým je dnes. Ako obchodný riaditeľ spoločnosti Philip Morris International totiž od začiatku 70. rokov až do svojho odchodu do dôchodku v roku 2002 zodpovedal za rozpočet značky Marlboro.

Keď prvýkrát vstúpil do padoku ako mladý výkonný pracovník v oblasti reklamy, bola Formula 1 skôr zhlukom ufúľaných garážistov, ktorí každoročne kočovali hlavne po európskych pretekárskych tratiach a prenosy z ich zápolenia sa len zriedkakedy objavovali na televíznych obrazovkách. Dokonca aj dvadsaťštyrihodinovka v Le Mans bola vtedy prestížnejšou udalosťou ako ktorákoľvek veľká cena. Keď na začiatku tohto storočia John Hogan opúšťal šport, ktorý tak miloval, bol každý víkend F1 globálnou televíznou udalosťou, ktorú sledujú milióny ľudí na všetkých kontinentoch.

Väčšinu tohto obdobia strávil v komisii FIA Formuly 1, kde hneď od jej vzniku v roku 1982 pôsobil ako zástupca sponzorov. Nikdy sa však nestal hviezdou médií, akou bol už v 70. rokoch Bernie Ecclestone, s ktorým bol, mimochodom, dôverný priateľ. Na druhej strane si nedostatok pozornosti tak trochu užíval a ani trochu mu neprekážalo, keď sa neobjavoval v rôznych rebríčkoch, ktoré sa snažili určiť zoznam najvplyvnejších osôb v F1.

Jeho profil nenájdete dokonca ani na vševedúcej Wikipedii. Bolo mu to jedno. Za všetko totiž hovorili jeho výsledky. Pomáhal premeniť Jamesa Hunta z jazdca, ktorý vymetal jednu párty za druhou, na majstra sveta. Bol mentorom, ktorý na slávu pripravil začínajúceho Ayrtona Sennu a stál aj pri transformácii tímu McLaren na moderný a efektívny tím zbierajúci jednu trofej za druhou.

Bol to tiež Hogan, ktorý sa zasadil o to, aby sa mladý Mika Häkkinen stal pilotom McLarenu. V 80. rokoch založil Marlboro World Championship Team, čo bola vo svojej podstate prvá jazdecká akadémia. Dohliadal tak na kariéru desiatok mladých jazdcov, z ktorých to okrem Miku Häkkinena najďalej dotiahli Andrea de Cesaris, Eddie Irvine a Alex Zanardi.

Ak nerátame množstvo ďalších menších dohôd s rôznymi tímami, vďaka jeho podpore sa vrátila na konci 70. rokov na okruhy Alfa Romeo a v roku 1988 prostredníctvom tímu Scuderia Italia priviedol do F1 značku Dallara. S Enzom Ferrarim dohodol prvú sponzorskú zmluvu, ktorú Scuderia podpísala so spoločnosťou, ktorá nebola žiadnym spôsobom spojená s automobilovým priemyslom. A to napriek tomu, že starý pán sa jej podpisu roky bránil so slovami, že jeho monoposty nefajčia.

Ale nebola to len Formula 1, v ktorej bol Hogan aktívny. V IndyCar Marlboro v 90. rokoch financovalo amerického Ferrariho Rogera Penskeho a logá cigaretovej spoločnosti sú známe aj z motocyklových pretekov.

Ak sa v tomto období stalo vo Formule 1 niečo dôležité, John Hogan o tom určite vedel.  V športe, ktorý sa postupne stal povestný ako klub piráň, sa mu podarilo niečo výnimočné: s každým, kto niečo v F1 znamenal, bol blízky priateľ. Nikto z nich tomuto málovravnému človeku nepovedal inak ako „Hogie“.

Ako syn vojaka vyrastal v Austrálii, Japonsku a Hongkongu, kam bol jeho otec prevelený. Prvýkrát jeho záujem o preteky vzbudil ešte v Austrálii film s Clarkom Gableom s prostredia Indy 500 To Please a Lady, keď mal šesť rokov. V Singapure v roku 1955 objavil vtedy 11-ročný Hogie skutočné automobilové preteky. Našiel starý výtlačok časopisu Autocar s článkom o mladom pretekárskom jazdcovi menom Stirling Moss. Zaujali ho temperamentné činy tohto očarujúceho Angličana a časopis niekoľkokrát prečítal od prvej do poslednej strany.

Rovnako ako všetky deti z rodín vojakov, aj Hogie bol po ukončení základnej školy poslaný na ďalšie štúdiá na internátnu školu do Anglicka. Tam sa skamarátil s Malcolmom Taylorom, ďalším nadšencom motoristických pretekov, ktorý si neskôr zmenil meno na Malcolm McDowell, pod ktorým sa stal známym vo filme Stanleyho Kubricka Mechanický pomaranč. McDowellov otec prevádzkoval krčmu neďaleko okruhu Aintree, a tak sa títo dvaja spolu vydali na starú trať, aby si v roku 1957 na vlastné oči pozreli Veľkú cenu Veľkej Británie, kde ich idol Moss zvíťazil na monoposte Vanwall. Stali sa tak svedkami prvého víťazstva britského auta v F1. Podobne sa aj v roku 1964 išli spolu pozrieť na nemajstrovské spoločné preteky F1 a F2 Aintree 200. Vyhral ich jeho krajan Jack Brabham a Hogan vtedy úplne prepadol vášni pre tento šport.

Po dokončení Univerzity v Cambridge, na ktorej sa Hogan spriatelil so skupinou rovnako zmýšľajúcich motoristických nadšencov vrátane Piersa Couragea, definitívne opustil Austráliu a zamestnal sa v Londýne vo svete reklamy. Najskôr si našiel prácu v Nestlé ako reklamný pracovník, potom spolupracoval s agentúrou Benton & Bowles pre firmy ako Procter & Gamble a General Foods.

V tomto období sa stretol s ďalším Austrálčanom žijúcim v Londýne, pretekárskym jazdcom Timom Schenkenom. Vďaka nemu spoznal veľa ľudí z prostredia automobilových pretekov a rýchlo si uvedomil, že tento šport má obrovský potenciál pre globálnych sponzorov.

Napokon skončil v spoločnosti Wasey Advertising, kde dohliadal na sponzorské zmluvy firmy Coca-Cola. Jedným z Hogieho prvých krokov bola podpora kariéry pilota Formuly 2 Gerryho Birrella, ktorý však čoskoro zahynul pri nehode v Rouene.

Jeho diár kontaktov sa stal čoskoro legendárnym a jedného dňa pritiahol pozornosť mladého a ambiciózneho jazdca, ktorý sa dopočul, že John Hogan má záujem sponzorovať pilotov. A tak sa rozhodol, že skúsi šťastie. Slovo dalo slovo a Hogie prostredníctvom Coca-Coly podporoval tohto jazdca na každých pretekoch sumou 500 libier. Jeho meno bolo James Hunt a všetko ostatné je, ako sa zvykne vravieť, už históriou.

Americký nápojový gigant sa však zdráhal vstúpiť do sveta rýchlych kolies, a tak sa mladý Austrálčan vydal do padoku na vlastnú päsť. Vo svojom voľnom čase sa Hogan ujal úlohy marketingového manažéra spoločnosti Rondel Racing a pomáhal bývalým mechanikom Brabhamu Ronovi Dennisovi a Neilovi Trundlovi získať peniaze na prevádzku nového tímu. Žiaľ, nebol to práve vhodný čas na zháňanie sponzorov, pretože svet práve zasiahla ropná kríza a Rondel musel ukončiť svoju činnosť.

Už od prvých pretekov, v ktorých FIA povolila sponzorstvo, prispievali najväčšími sumami peňazí do rozpočtov tímov cigaretové koncerny. Na konci roka 1973 sa Hogan rozhodol opustiť Londýn a presťahoval sa do Švajčiarska, kde od septembra pracoval ako koordinátor propagácie cigaretovej značky Marlboro pre spoločnosť Philip Morris, ktorá v roku 1972 začala sponzorovať tím BRM v F1. Zmluvu s BRM nevideli vo Philip Morris ako príliš výhodný obchod, a tak v roku 1973 smerovali peniaze Marlbora na podporu Franka Williamsa, ktorý vtedy viedol tím Iso-Marlboro. Ani jeden tím nemal výraznejší úspech, a tak v nasledujúcom roku Hogie uzatvoril zmluvu s tímom McLaren, s ktorým ostala značka Marlboro neodmysliteľne spojená ďalších 22 rokov.

Vďaka Hoganovi sa Marlboro stalo oveľa viac ako sponzorom McLarenu. Pre tím z Colnbrooku nepodpisoval len šeky, ale pomáhal aj šéfovi tímu Teddymu Mayerovi s kľúčovými rozhodnutiami. Ukázalo sa to ako veľmi prezieravý krok a britské autá vo farbách cigaretových škatuliek pod oficiálnym názvom Marlboro Team Texaco vyhrali hneď prvé dve veľké ceny a na konci sezóny 1974 sa Emerson Fittipaldi mohol tešiť zo svojho druhého titulu a McLaren z premiérovej trofeje Pohára konštruktérov. V tom istom roku získal Hogie pod svoje krídla ďalšiu budúcu legendu – tvrdého rakúskeho jazdca Nikiho Laudu.

Niki sa len spýtal, koľko platím. A to bolo všetko,“ zaspomínal si John Hogan na svojho starého kamaráta po Laudovej smrti v roku 2019.

V roku 1975 sa Emerson Fittipaldi rozhodol pripojiť k tímu svojho brata Copersucar, avšak svoje rozhodnutie tajil až do posledných pretekov. Väčšina jazdcov už mala uzatvorené zmluvy a práve tu opäť zohral svoju rolu John Hogan, ktorý znova vsadil na mená zo svojho diára. Favoritom bol Jacky Ickx, ktorý si získal meno už vo Ferrari a Brabhame, ale aj v Le Mans.

Austrálčan si však spomenul na jediného jazdca párty tímu financovaného lordom Heskethom, ktorému na začiatku kariéry pomáhal dostať sa do Formuly 1. Hogan obvolával všetky kontakty, ktoré by mohli vedieť, kde sa James Hunt nachádza. Nakoniec ho našiel u lorda Hesketha v South Kensingtone a hneď za ním vyrazil.

Dohoda bola hotová za pár dní a dostali sme ho dosť lacno,“ spomínal Hogan v podcaste časopisu Motorsport na tento daždivý sobotný deň. Ako sa ukázalo, jeho inštinkt sa opäť nemýlil a v epickej sezóne 1976 sa Hunt napokon stal majstrom sveta.

Hogie bol vtedy ešte stále mladý a relatívne neskúsený, ale pozorne sledoval, ako Ecclestone uzatvára komerčné dohody s vysielateľmi z celého sveta a premieňa Formulu 1 na televíznu udalosť.

Práve vtedy búrlivák Hunt, ktorý sa v boxoch rád obklopoval peknými devami, vnukol Hoganovi myšlienku, ktorá sa ukázala byť geniálnou: obliekol dievčatá do farieb Marlbora a poslal ich na štartový rošt s menami jazdcov, aby prilákali verejnosť na sledovanie motoristických pretekov. Bola to inovácia, ktorá sa veľmi rýchlo ujala najskôr v F1 a neskôr aj na ostatných okruhových motoristických pretekoch po celom svete.

Azda najznámejším počinom Johna Hogana ostáva fúzia medzi McLarenom a tímom Formuly 2 Project 4. Britská stajňa po príchode prísavného efektu začala čoraz viac zaostávať za najlepšími monopostami. Jej neúspech spočíval v nepochopení nových princípov návrhu a konštrukcie vozidiel a spôsobil, že tím sa čoraz viac prepadal, zatiaľ čo Marlboro sa zo sponzora stávalo viac dobrodincom.

Hogan sa na to pozeral s čoraz väčšími obavami. Zo svojho diára opäť vytiahol meno, ktoré bolo dovtedy v padoku neznáme. Spomenul si na ambiciózneho Rona Dennisa, v ktorom hneď rozpoznal obrovský potenciál: „Vedel som, že je iný. Ron pochopil princípy sponzorstva a rýchlo sa naučil, ako tímy fungujú. Bol vynikajúci v tom, ako sa dokázal obklopiť technicky zdatnými ľuďmi, ale mal tiež inštinkt pre to, čo príde v budúcnosti, Všetko pozorne sledoval a veľmi rýchlo sa učil.

Rovnako, ako v prípade Jamesa Hunta, aj tu môžeme napísať, že Hogan McLaren zachránil pred takmer istým zánikom. Dnes si už málokto spomenie, že nový tím sa mal pôvodne volať Marlboro Project 4 (odtiaľ pochádza značenie monopostov MP4 počas Dennisovej éry v McLarene), napokon sa však názov zmenil na McLaren International. S pomocou revolučných návrhov Johna Barnarda čoskoro vyhral prvé tri jazdecké tituly v rade s Nikim Laudom a Alainom Prostom. Sám Ron Dennis zaviedol do F1 nové štandardy, ktoré prinútili ostatných buď držať krok, alebo skončiť s pretekaním. To ostatné už je, samozrejme, tiež históriou.

V McLarene boli po nástupe Jeana-Mariu Balestreho na čelo FIA tak, ako v iných tímoch, k dispozícii už len dve jazdecké miesta. Ani to však pre Johna Hogana nebol problém a snažil sa dostať logo Marlbora aspoň na kombinézy a prilby tých najlepších jazdcov, ktorých si sám vyhliadol. Ešte predtým v roku 1977 pomohol Hogan dostať v Silverstone do tretieho kokpitu McLarenu Gillesa Villeneuvea. Teddy Mayer sa však rozhodol uprednostniť Patricka Tambaya, a tak Hogan pomohol umiestniť Villeneuvea do Ferrari, čím sa nadviazali prvé kontakty medzi talianskym tímom a tabakovou spoločnosťou.

Vďaka Austrálčanovi (a peniazom Philip Morris) mohol McLaren zlákať Nikiho Laudu na návrat do Formuly 1. Bol to John Hogan, ktorý na konci sezóny 1983 pomohol zlanáriť frustrovaného Alaina Prosta do červeno-bielych monopostov. V rovnakom roku podpísal aj prvý kontrakt vo výške 10-tisíc dolárov s Ayrtonom Sennom, obsahujúci aj prednostné právo na podpis zmluvy s McLarenom. Napokon ostalo len pri testoch v Silverstone, ale ich cesty sa opäť stretli pred sezónou 1988.

Senna poznal svoju hodnotu a po zisku troch titulov boli vyjednávania o novej zmluve medzi Brazílčanom a McLarenom obzvlášť tvrdé. Hogie nakoniec súhlasil so zaplatením jedného milióna dolárov za preteky. Austrálčan v roku 2014 v rozhovore pre časopis Motorsport už s úsmevom spomínal na Brazílčanovu tvrdohlavosť.

Veľká cena San Marína bola štvrtým podujatím v sezóne 1993. Všetky tímy a jazdci už absolvovali technické brífingy, ale v padoku stále chýbal Senna. Poplatok vo výške milióna dolárov totiž nedorazil na jeho bankový účet.

Nevedel som vtedy, aký vedel byť Senna nekompromisný. Keď (peniaze) prídu, nasadnem do lietadla, povedal mi Senna.“ V Brazílii bol majster sveta taký populárny, že mohol nechať svoj let do Európy so spoločnosťou Varig pristáť v Riu, kde počkal, kým dorazia peniaze. Až potom mohli vzlietnuť – spolu s ďalšími 360 cestujúcimi na palube.

V roku 1982 sa John Hogan mohol konečne osobne stretnúť s Enzom Ferrarim v jeho sídle v Maranelle. Už vtedy nosili jazdci Scuderie logo Marlbora na kombinézach. Ale Hogie chcel viac. Enzo odolával spolupráci s „outsidermi“ motoristického športu, medzi ktorých zaraďoval aj Marlboro. Pohŕdal anglickými tímami, ktoré doslova čakali na rokovania s touto novou generáciou sponzorov. Enzo varoval mladého Austrálčana: „Nezabudni, hovoríš s pápežom, nie s arcibiskupom z Canterbury.

Ale ani „pápež“ Formuly 1 nedokázal dlho odolávať Hogiemu, ktorý sršal nadšením a hovoril o budovaní značky Formuly 1. Logo Marlbora sa prvýkrát objavilo na monoposte Ferrari už na začiatku sezóny 1984, keď sa Hogan stal marketingovým riaditeľom spoločnosti Philip Morris. Spojenie týchto dvoch spoločností nepretržite pretrváva dodnes.

Svoj povestný inštinkt uplatnil ešte raz na sklonku svojej kariéry. Hoganovou ambíciou stále ostávalo dostať cigaretovú značku do oficiálneho názvu Scuderie Ferrari. Kvôli tomu v F1 spôsobil malé zemetrasenie, keď pred sezónou 1997 neobnovil zmluvu s McLarenom a Marlboro sa stalo titulárnym sponzorom Ferrari.

Hogie veril, že Michael Schumacher a jeho technický tím na čele s Rossom Brawnom môžu uspieť. Trvalo to síce až do roku 2000, ale päť nasledujúcich sezón Ferrari úplne dominovalo. Po Schumacherovej najúspešnejšej sezóne sa John Hogan vzdal svojej pozície viceprezidenta pre marketing v spoločnosti Philip Morris pre Európu.

Pred sebou mal ešte jednu výzvu, keď ho spoločnosť Ford požiadala, aby viedol komerčné záležitosti v pozícii športového riaditeľa tímu Jaguar Racing. Hogie síce reorganizoval tím, z ktorého bol krátko predtým vyhodený Niki Lauda a Eddie Irvine, ale čoskoro, napriek zlepšeným výsledkom pochopil, že Jaguar a F1 sa k sebe jednoducho nehodia.

Po roku to Ford v F1 skutočne zabalil a predal tím Red Bullu za jednu libru. John Hogan sa mohol vtedy vrátiť k svojmu povestnému diáru, ale v padoku sa už pohyboval len v pozícii konzultanta. Ostal známou postavou padoku, pri veľkých cenách sedával v úzadí v rohu obytných automobilov McLaren alebo Ferrari. Stretával sa však so zástupom podnikateľov a dával tímom tipy na základe svojich dlhoročných skúseností. A v neposlednom rade sa stretával aj so starými priateľmi, ktorých získal počas štyroch desaťročí vo Formule 1.

Napokon sa v roku 2011 spojil so Zakom Brownom a spoločnosťou CSM Sport & Entertainment. V pozícii konzultanta a Brownovho osobného mentora pomohol vybudovať jednu z najväčších svetových skupín pre športový marketing a strategické a obchodné poradenstvo.

Sám Brown pre portál Racefans spomínal, ako sa mu prvýkrát podarilo stretnúť s Hoganom: „Mal som na pohovore dámu, ktorá sa uchádzala o prácu a ktorá mala v životopise uvedené, že pracovala v spoločnosti Jaguar a ako referenciu mala uvedené jeho meno. Využil som príležitosť a zavolal som mu pre overenie referencie, ale hlavným dôvodom bola príležitosť hovoriť s legendárnym Johnom Hoganom.

Tak vzniklo ich priateľstvo a Hogan nakoniec nasmeroval Browna k založeniu marketingovej firmy JMI (Just Marketing International), ktorá sa v roku 2013 stala súčasťou CSM.  Prostredníctvom CSM sa Hogie vrátil aj k tomu, o čom sa kedysi rozprával s Enzom Ferrarim – budovaniu značky Formuly 1.

Do tohto sveta uviedol aj Zaka Browna: „John ma predstavil všetkým a hoci som už vtedy poznal veľa ľudí, nemyslel som si, že by som získal takú dôveru, ak by ma tam John nezobral.

Práve vzťahy, dôveryhodnosť a znalosti, ktoré mal John Hogan, pomohli rozbehnúť obchody Brownovej spoločnosti s F1, keď pre vedenie FOM pomáhali dohadovať kontrakty, ktoré sú platné dodnes. Kruh sa uzavrel koncom novembra 2016, keď sa Hogie spolu so Zakom Brownom vrátil do tímu McLaren.

John Hogan bol mužom, ktorý vo Formule 1 zanechal nezmazateľnú stopu. Bude to predovšetkým jeho úzke spojenie s McLarenom pod vedením Rona Dennisa, pre ktoré si ho budú všetci pamätať najviac.

Ako marketingový riaditeľ spoločnosti Philip Morris sa zaslúžil o exponenciálny nárast výdavkov F1 od polovice 70. rokov. Keď sa James Hunt stal s McLarenom v roku 1976 majstrom sveta, bol príspevok Marlbora do tímu vo výške 850 000 libier. Na začiatku 80. rokov, keď Hogan priviedol do tímu Dennisa, mal tento príspevok hodnotu už 2 milióny libier.

Ron Dennis bol taký odhodlaný vyhrať, že to viedlo až k dominancii McLarenu. Uvedomil si, že jediný spôsob, akým to dosiahnuť, je minúť viac ako Ferrari. O desať rokov neskôr bojovali Ayrton Senna a Alain Prost o titul s rozpočtom okolo 50 miliónov libier – hoci príspevok Philip Morris nedosahoval v porovnaní s Hondou ani polovicu. Aj potom však mohol Hogan opatrne posúvať výdavky do ešte väčších súm.

Vo Philip Morris si totiž nechali vypracovať prieskum, aby zistili, čo z Marlbora urobilo najpopulárnejšiu tabakovú značku na svete. Záver prieskumu konštatoval, že to boli dva faktory: slobodomyseľná reklama s kovbojom „Marlboro Man“ zo 70. rokov a asociácia značky s pretekmi Formuly 1. Marlboro sa tak vďaka Johnovi Hoganovi stalo synonymom pre motoristické preteky a jeho prítomnosť siahala do všetkých juniorských úrovní motoristického športu.

Bol to džentlmen, priekopník a legenda. Tým, ktorí mali tú česť poznať „Marlboro Mana“ Formuly 1, bude chýbať jeho jemný humor a súcit, rovnako obchodná prezieravosť, ktorá pomohla vytvoriť celosvetový fenomén, ktorým značka F1 dnes je.

Možno vás zaujme

Komentáre