1000 GP Ferrari: 20 najlepších jazdcov Scuderie

V doterajších 1000 veľkých cenách, ktoré Ferrari v F1 odjazdilo, sa na štarte za volant jeho monopostov posadilo celkom 95 jazdcov. Písať o každom z nich by vystačilo aj na menšiu knihu, preto vám predstavíme dvadsať z nich, ktorí najviac prispeli k nesmrteľnosti talianskeho tímu.

Štatistiky preto odložíme bokom (alebo až na koniec toho článku). Sám Enzo Ferrari sa vo svojej autobiografii vyhýbal porovnávaniu svojich jazdcov, ktorí jazdili v rôznych obdobiach a na technicky neporovnateľných monopostoch. Pilotov sme preto zoradili v poradí, v akom prichádzali do Maranella.

1. Alberto Ascari
Sezóny vo Ferrari: 1950-53 plus jedna GP v sezóne 1954
Štarty: 26
Víťazstvá: 13

Syn Antonia Ascariho, ktorý pred sto rokmi zvádzal neľútostné súboje na tratiach aj so samotným Enzom Ferrarim zahynul vo veku 36 rokov v sezóne 1925 po havárii na okruhu Montlhéry. Alberto mal vtedy sedem rokov a napriek otcovej smrti nikdy neuvažoval o inej profesii, ako o pretekárskom jazdcovi.

Stal sa prvým jazdcom, ktorý pretekal s autom Ferrari. Do pretekov Mille Miglia nasadil vtedy Enzo Ferrari azda svoje najhoršie auto, dnes známe ako Tipo 815. Vyrobila ho spoločnosť Auto Avia Construzione, ktorú Enzo založil po svojom odchode od Alfy Romeo. Potom však jeho kariéru prerušila druhá svetová vojna.

Po jej skončení začínal Ascari v Maserati, ale v sezóne 1949 spolu so svojím kamarátom Luigim Villoresim prestúpil do Ferrari. Už v premiérových pretekoch v šampionáte F1 získal pre Scuderiu druhé miesto na Veľkej cene Monaka. V nasledujúcej sezóne pridal prvenstvá na Nürburgringu a v Monze, keď využil jedinú slabinu  populárnych monopostov Alfa Romeo s typovým označením 159, ktorou bola vysoká spotreba.  Tie potrebovali počas pretekov dve až tri zastávky na dotankovanie, zatiaľ čo stajňa z Maranella pripravila nový monopost Tipo 375 s nepreplňovaným 4,5 litrovým dvanásťvalcovým motorom, ktorý zvládal odjazdiť celé preteky na jednu nádrž.

Jeho veľké chvíle prišli v sezónach 1952-53. Vhodné monoposty podľa aktuálnych predpisov malo po odchode Alfy z okruhov veľkých cien na konci roku 1951 len Ferrari, Maserati a britské BRM, ktoré však značne zaostávalo za konkurenciou. Preto FIA rozhodla, že šampionátu F1 sa môžu zúčastniť aj autá podľa predpisov vtedajšej Formuly 2.

To bola voda na mlyn Enza Ferrariho, pre ktorého v lete roku 1951 jeho šéfkonštruktér Aurelio Lampredi dokončil nekomplikované Tipo 500 s atmosférickým štvorvalcovým dvojlitrom. Kombinácia ľahkej osvedčenej konštrukcie s malým motorom spolu s jazdeckými schopnosťami Alberta Ascariho sa ukázala ako neprekonateľná. Autá so vzpínajúcim sa koníkom vyhrali všetky preteky okrem 500 míľ Indianapolis.

Dokonca aj v USA mohli vtedy diváci vidieť červený monopost, hoci v Indy sa jazdilo podľa iných predpisov ako v F1. Alberto Ascari kvôli tomu vynechal úvodné preteky sezóny vo Švajčiarsku. V USA nastúpil s upraveným Ferrari 375 Special, ktoré ako sa ukázalo, nestačilo na autá poháňané silným motorom Offenhauser. Po 100 odjazdených míľach navyše ostal stáť so zlomeným čapom kolesa. Napriek tomu jeho jazda zapôsobila aj na amerických divákov. V nasledujúcich dvanástich mesiacoch po pretekoch v Indy nepoznal svet veľkých cien iné meno víťaza, ako Alberto Ascari a Talian vyhral deväť pretekov v rade, do ktorých nastúpil.

Ferrari v tom čase uvažoval, že skončí s účasťou v športe, ktorý si vyžadoval stále vyššie náklady. Keď mu Enzo Ferrari napriek úspechom odmietal pred sezónou 1954 zvýšiť plat, rozhodol sa Ascari, že spojí svoje sily s Giannim Lanciom. Štart nového auta sa však odkladal počas celej sezóny, a tak Ascarimu na domácu Veľkú cenu Talianska ponúkol monopost Enzo Ferrari. Ascari sa po štarte dostal na tretie miesto a v piatom kole už viedol pole pretekárov. To si udržal až do 48. kola, keď ho zradil motor.

Autá so vzpínajúcim sa koníkom sa mu nakoniec stali osudnými. Vo štvrtok 26. mája dopoludnia, sa vydal do Monzy, kde neplánovane otestoval nové Ferrari 750S. Vo svojom treťom kole v ľavotočivej zákrute Curva del Vialone, kde sú dnes esíčka Variante Ascari, ktorá nemala byť pre jazdca jeho kvalít žiadnym problémom, stratil kontrolu nad svojím autom. Po sérii sált utrpel Ascari zranenia a napokon vypadol z rotujúceho monopostu. Keď ho našli, bol ešte nažive, ale zranenia naznačovali, že sa ho už nepodarí zachrániť.

Vtedajší súperi ho považovali za rýchlejšieho, ako býval Juan Manuel Fangio. Pamätníci, ktorí zažili ich vzájomné súboje, stavajú Taliana do rovnakej kategórie jazdcov, v akej sa neskôr ocitli Stirling Moss, Gilles Villeneuve, či Ayrton Senna. Doteraz ostáva posledným talianskym majstrom sveta. V absolútnych číslach jeho štatistiky príliš neohurujú, dodnes je však v percentuálnej úspešnosti v pomere k odjazdeným veľkým cenám na druhom mieste historických tabuliek.

2. José Froilán González
Sezóny vo Ferrari: 1951, 1954 plus jednorazové účasti v rokoch 1955, 1957 a 1960
Štarty: 15
Víťazstvá: 2

Argentínčan, vďaka svojej postave prezývaný býk z pampy, priniesol Ferrarimu prvé víťazstvo v šampionáte Formuly 1, takže už navždy bude jeho meno spojené s týmto prelomovým úspechom. Udialo sa tak v Silverstone v sezóne 1951. Ak nerátame preteky v Indy, ktoré boli v prvých desiatich sezónach súčasťou šampionátu, bol to González, komu sa ako prvému podarilo prerušiť víťaznú dominanciu monopostov Alfa Romeo.

Víťazstvo v Silverstone si zopakoval aj v roku 1954, ale na konci tej istej sezóny sa na naliehanie svojej rodiny po smrti krajana Onofreho Marimóna vzdal kariéry jazdca. Za volant monopostov usadal už len sporadicky v domácich pretekoch, najčastejšie práve vo Ferrari.

3. Mike Hawthorn
Sezóny vo Ferrari: 1953-55, 1957-58
Štarty: 35
Víťazstvá: 3

Blonďavý, charizmatický Angličan oplýval až nezvyčajným temperamentom a život si dokázal užívať plnými dúškami. Kolegovia ho prezývali Le Papillon, teda motýlik, kvôli tomu, že do kokpitu zásadne usadal so slnečnými okuliarmi v ležérnej šiltovke a bielej košeli s motýlikom pod krkom.

Hneď vo svojej prvej sezóne vo Ferrari porazil vo francúzskom Remeši o sekundu Fangiovo Maserati a stal sa vôbec prvým Britom, ktorý vyhral veľkú cenu v rámci šampionátu F1. Po smrti svojho otca odjazdil jednu sezónu za britské tímy, aby sa mohol venovať rodinnému autoservisu.

Do Scuderie sa vrátil v sezóne 1957, kde pretekal po boku skvelého krajana Petra Collinsa a ambiciózneho Taliana Luigiho Mussa. Rok 1958 však spojil triumf s tragédiou. Luigi Musso zomrel vo Francúzsku, Collins zahynul počas nemeckej veľkej ceny, pričom Hawthorn jeho nehodu videl na vlastné oči. Hneď po smrti svojho kamaráta na život a na smrť sa vtedy už ťažko chorý, len 29-ročný jazdec Scuderie rozhodol zavesiť prilbu na klinec. Vedenie Ferrari sa ho podarilo nakoniec presvedčiť, aby svoje rozhodnutie odložil aspoň na koniec sezóny.

Zubatá striehla aj pri jeho posledných pretekoch v marockej Casablance. Nehodu tu mal Hawthornov rovesník Stuart Lewis-Ewans na Vanwalle, ktorý zomrel v nemocnici na následky popálenín len šesť dní po oslavách prvého britského titulu v F1. Stačilo mu na ne jediné víťazstvo, ku ktorému však pridal päť druhých miest.

4. Juan Manuel Fangio
Sezóny vo Ferrari: 1956
Štarty: 7
Víťazstvá: 3

El Maestro získal svojich päť titulov so štyrmi rôznymi tímami. Niektorí to považujú za prejav všestrannosti, pre iných je to symbol jeho politickej zdatnosti. Každopádne mal cit a schopnosť byť v správnom čase na správnom mieste.

Po odchode Mercedesu z motoristického športu padla Fangiova voľba na Ferrari, ale v Maranelle sa v jeho osobe a osobe Enza Ferrariho stretli dve príliš veľké egá na to, aby ich spolupráca vydržala dlhšie, ako jednu sezónu. Argentínčan sa príliš nestaral o tím a to isté by sa dalo konštatovať aj opačne. Fangiove vzťahy boli dosť napäté aj s ostatnými ľuďmi z tímu, pretože mechanikov stále nútil, aby venovali viac času príprave auta, ktoré trpelo častými poruchami. Napriek tomu spolu získali v sezóne 1956 jazdecký titul a na jej konci Argentínčan odišiel do Maserati, kde našiel o niečo prívetivejšie prostredie.

5. Peter Collins
Sezóny vo Ferrari: 1956-58
Štarty: 20
Víťazstvá: 3

Anglický gentleman sa ako prvý anglický majster sveta v F1 mohol stať nesmrteľným už v roku 1956, keby… keby v 35. kole Veľkej ceny Talianska neponúkol svoj monopost majstrovi Fangiovi. Ten už desať kôl postával v boxoch po tom, čo odstavil svoje Ferrari s poruchou riadenia. Kým ho mechanici opravili, stratil štyri kolá a bolo zbytočné naháňať sa za bodmi. Do jeho auta nastúpil Eugenio Castellotti, ktorý to svoje zničil pri havárii ešte na začiatku pretekov. Collins za Fangiom v šampionáte zaostával o osem bodov a v prípade výhry by sa dostal na prvé miesto.

Ferrariho taktika bola taká, že Luigi Musso mal odovzdať svoj monopost Fangiovi, ktorý si to mal rozdať o titul s Collinsom. Trošku zložité? Možno, ale také boli vtedy pravidlá. Body dostávalo auto a podľa toho, koľkí jazdci ho šoférovali, si po pretekoch rozdelili body rovným dielom.

Luigi Musso sa ale nemal k tomu, aby svoje Ferrari odovzdal Fangiovi. Cítil totiž šancu, že by mohol domáce preteky vyhrať. Keď však prišiel Collins na výmenu pneumatík, stalo sa niečo nečakané. Svoje miesto ponúkol Fangiovi! Ten neváhal a nakoniec skončil na druhom mieste. Polovica zo získaných bodov mu bohato stačila na zisk štvrtého titulu.

Možno si pri čítaní tohto príbehu zaťukáte na čelo, ale Peter Collins to vtedy zo svojho pohľadu videl inak: „Pokiaľ preteká Juan Manuel Fangio, nezaslúži si titul nikto iný. Pre mňa by to bolo aj tak priskoro, aby som sa stal majstrom. Som ešte mladý a na titul mám dosť času.“

Ďalšia šanca na titul prišla v sezóne 1958. Angličan vyhral svoju domácu veľkú cenu na Silverstone a víťazstvo mal potvrdiť na Nürburgringu. V nájazde do 10. kola bolo jeho Ferrari pri naháňačke Vanwalla, neskoršieho víťaza Tonyho Brooksa, prirýchle. Prešlo na protiľahlý nízky svah, pričom Collinsovo telo bolo z kokpitu vymrštené a jazdec hlavou narazil do jediného stromu na okolí. Je asi zbytočné písať, kto túto zrážku prežil… Collinsova kariéra trvala po posledných Fangiových pretekoch presne 29 dní.

6. Phil Hill
Sezóny vo Ferrari: 1958-62
Štarty: 31
Víťazstvá: 3

Tichý Američan v roku 1958 v Scuderii nahradil Luigiho Mussa. Mnohí ho považujú skôr za špecialistu na športové vozidlá, čo potvrdzuje aj fakt, že s Ferrari dokázal trikrát vyhrať vytrvalostné preteky v Le Mans (ako prvý Američan) a aj preteky v Sebringu.

Oproti tomu stoja len tri prvenstvá v F1. Dve z nich mu v roku 1961 stačili na to, aby sa stal prvým americkým šampiónom. To posledné si pripísal na GP Talianska, v pretekoch, ktoré si vyžiadali život jeho tímového kolegu Wolfganga von Tripsa, s ktorým bojoval o titul. Po tejto sezóne sa jeho kariéra skutočne uberala skôr smerom k vytrvalostným pretekom.

Na konci sezóny 1962 odišiel zo Scuderie spolu s rebelmi Carlom Chitim a Giottom Bizzarrinim do novozaloženého tímu ATS, avšak jeho nespoľahlivé monoposty mu veľké ceny skôr znechutili. Ďalej úspešne súťažil so športovými automobilmi a spolu s Mikeom Spenceom vyhral aj svoje posledné preteky, ktorými bola šesťhodinovka  BOAC 500 v Brands Hatch v roku 1967.

7. Tony Brooks
Sezóny vo Ferrari: 1959
Štarty: 7
Víťazstvá: 2

Podceňovaný Angličan bol vo svojej jedinej sezóne vo Ferrari až do posledných pretekov v hre o titul. Nakoniec sa však presadili ľahšie konštrukcie Cooper s motorom vzadu. Do toho všetkého v lete zasiahol štrajk pracovníkov kovopriemyslu v Taliansku, kvôli čomu musel vyštudovaný zubár Brooks v domácej veľkej cene štartovať na požičanom Vanwalle z predchádzajúcej sezóny, ktorému v nedeľu zlyhalo zapaľovanie.

V posledných pretekoch v americkom Sebringu doňho po štarte narazil tímový kolega Wolfgang von Trips a kým mu v boxoch skontrolovali, či nedošlo k poškodeniu zavesenia, stratil na ostatných pol kola. Napriek tomu skončil na treťom mieste, čo mu vynieslo titul vicemajstra. V súčasnosti je jediným žijúcim víťazom veľkých cien z 50. rokov.

8. Lorenzo Bandini
Sezóny vo Ferrari: 1962-67
Štarty: 35
Víťazstvá: 1

Obľúbenec športového riaditeľa Ferrari Eugenia Dragoniho mal komplikovanú cestu do Scuderie. Najskôr dal Enzo Ferrari v roku 1961 pred ním prednosť Giancarlovi Baghettimu. Nakoniec ho angažoval v nasledujúcej sezóne, ale aj v tej dostal najskôr prednosť Belgičan Willy Mairesse. Ten si na Nürburgringu zlomil ruku a na Monze už sedel rodák z Lýbie konečne v červenom kokpite.

V nasledujúcej sezóne získal svoje jediné víťazstvo na letisku v rakúskom Zeltwegu. Do histórie Ferrari sa v tom istom roku zapísal skôr tým ako „pomohol“ Johnovi Surteesovi k jeho jedinému titulu v záverečných pretekoch sezóny v Mexiku. Hneď po štarte vrazil do zadnej časti Hillovho monopostu BRM, ktorý spravil hodiny a tým pádom klesol v poradí. Dodnes prebiehajú diskusie, či to bol bežný pretekársky incident, alebo takto chcel Bandini pomôcť Surteesovi. Nárazom mu totiž poškodil výfuk a jeho motor začal strácať výkon. Každopádne Graham Hill zachoval zmysel pre typický britský humor a na Vianoce poslal Lorenzovi Bandinimu knihu „Ako sa naučiť šoférovať auto“.

V nasledujúcich dvoch sezónach boli jeho najlepšími umiestneniami dve druhé miesta v Monaku, hoci v roku 1966 siahal aj na víťazstvo vo Francúzsku. Trať v úzkych uličkách sa mu nakoniec stala osudnou v roku 1967. Opäť jazdil na druhom mieste a snažil sa dohnať Dennyho Hulmea, keď v šikane v prístave stratil kontrolu nad svojím autom. Jeho ľavé zadné koleso narazilo do zvodidla a dostalo ho do šmyku. Auto sa zachytilo o masívny prístavný stĺp pouličného osvetlenia  a prevrátilo sa hore kolesami na balíky slamy, ktoré lemovali trať od prístavu. Rozhorúčený výfuk zapálil palivo vytekajúce z prasknutej nádrže. Talian utrpel popáleniny tretieho stupňa na 70 % tela a desať zlomenín rebier. Tri dni po havárii Bandini zraneniam podľahol v nemocnici princeznej Grace. Po tejto nehode na Ferrari akoby spadol čierny tieň a na ďalší titul čakali v Maranelle dlhých osem sezón.

9. John Surtees
Sezóny vo Ferrari: 1963-66
Štarty: 30
Víťazstvá: 4

Ďalší Brit, jediný šampión na dvoch aj štyroch kolesách. Prirodzená rýchlosť bola jednou z jeho silných stránok, neústupčivá a tvrdohlavá povaha mu však bola skôr na príťaž. Najskôr sa nepohodol s Colinom Chapmanom. Pre sezónu 1963 si ho vyhliadol Ferrari, ktorému sa odvďačil prvým víťazstvom v šampionáte F1, keď porazil Jima Clarka na Nordschleife. V roku 1964 už bojoval o titul. Pred poslednými pretekmi v Mexiku strácal na Hilla päť bodov a pred Clarkom mal štvorbodový náskok.

Do posledného kola vchádzali jazdci v poradí Gurney, Bandini, Surtees. Posledne menovaný sa potreboval dostať ešte o priečku vyššie, pretože ak by preteky skončili takto, majstrom by sa stal Hill. Zdanlivo neriešiteľnú situáciu vyriešilo Ferrari. Tímový manažér Eugenio Dragoni sa divokými gestikuláciami na cieľovej rovinke snažil naznačiť Bandinimu, aby pustil Surteesa pred seba. Ten to, našťastie, pochopil, a tak sa Angličan v cieli mohol tešiť zo svojho jediného titulu v F1.

V sezóne, v ktorej obhajoval titul, získal len jedno druhé a dve tretie miesta. V septembri navyše utrpel zranenia pri nehode v sérii Can-Am. O rok neskôr vyhral druhé preteky v Spa, avšak keď mu Eugenio Dragoni oznámil, že nebude súčasťou zostavy v Le Mans, urazený Surtees buchol dverami a z tímu odišiel…

10. Chris Amon
Sezóny vo Ferrari: 1967-69
Štarty: 27
Víťazstvá: 0

Večný smoliar Formuly 1 viedol tím v ťažkom období po smrti Lorenza Bandiniho. Situáciu mu sťažovalo aj to, že kvôli zlomeninám nôh musel ukončiť kariéru Mike Parkes a Lodovico Scarfiotti sa rozhodol, že sa bude radšej venovať svojim obchodom. Istý čas tak bol v F1 jediným pilotom Ferrari.

V roku 1968 stál trikrát na prvom mieste na štarte, ale ani to mu nestačilo na víťazstvo, keď ho zakaždým zradila technika. V Scuderii zotrval až do leta 1969, keď už mal plné zuby poruchových červených monopostov. Zatiaľ čo tímový kolega Jacky Ickx dosahoval slušné výsledky, jeho Ferrari často zlyhávalo. Pre sezónu 1970 sa upísal tímu March. Práve v tej istej sezóne Ferrari predstavilo monopost 312B, s ktorým sa opäť vrátilo na popredné priečky…

Mario Andretti k jeho smole raz vtipne poznamenal: „Ak by sa stal hrobárom, ľudia by prestali zomierať.“ Prečo sa teda objavil v tomto zozname? Sám Enzo Ferrari ho nazýval umelcom volantu a dlhoročný technický riaditeľ Ferrari Mauro Forghieri vyhlásil, že Chris Amon bol zďaleka najlepším testovacím jazdcom, s akým kedy pracoval. „Mal všetky predpoklady na to, aby bol majstrom sveta, ale šťastie pri ňom jednoducho nestálo.“

Podobne ako Phil Hill bol úspešný vo vytrvalostných pretekoch. K víťazstvu v Le Mans v pamätnom roku 1966 pridal aj prvenstvo v 24-hodinovke v Daytone a 1000 km v Monze. V roku 1969 sa stal šampiónom Tasmánskej série a podarilo sa mu vyhrať dva nemajstrovské preteky Formuly 1.

11. Jacky Ickx
Sezóny vo Ferrari: 1968, 1970-73
Štarty: 54
Víťazstvá: 6

Belgičan, ktorý dokázal vyhrať takmer s čímkoľvek, čo malo štyri kolesá, vynikal najmä pri jazde na mokrej vozovke. O svojej rýchlosti presvedčil nielen Enza Ferrariho už v roku 1967, keď v kvalifikácii na Nürburgringu dosiahol spomedzi všetkých jazdcov tretí čas. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby svoj čas nezajazdil na monoposte Formuly 2.

O necelých 12 mesiacov neskôr, hneď vo svojej prvej sezóne vo Ferrari vyhral vo Francúzsku, k tomu pridal tri tretie miesta, čo stačilo na celkové štvrté miesto. Jeho sponzor Gulf si chcel Ickxa udržať v pretekoch športových automobilov, a tak mu zaplatil sezónu v tíme Jacka Brabhama, kde v roku 1969 získal titul vicemajstra.

Ďalšie štyri sezóny strávil opäť v monopostoch so vzpínajúcim sa koníkom. O titul bojoval aj v sezóne 1970, avšak jeho tri víťazstvá, jedno druhé a jedno tretie, na päť prvenstiev Jochena Rindta nestačilo. Vrcholom bol ich súboj v Hockenheime, kde Ickx skončil v cieli len 0,7 sekundy za jazdcom Lotusu.

Po jednom víťazstve pridal aj v nasledujúcich dvoch sezónach. V roku 1973 už Ferrari nestačilo na najlepších a hoci v F1 pretekal až do sezóny 1979, víťazstvo na Nordschleife v roku 1972 bolo jeho posledným v kariére. Oveľa úspešnejší bol vo vytrvalostných pretekoch: šesťkrát zvíťazil v Le Mans, za čo si vyslúžil prezývku Monsieur Le Mans. Okrem toho má vo svojej zbierke víťazné poháre z pretekov Bathurst 1000 (1977) a Rally Paríž – Dakar (1983).

12. Clay Regazzoni
Sezóny vo Ferrari: 1970-72, 1974-76
Štarty: 73
Víťazstvá: 4

V sezóne 1970 sa Enzo Ferrari rozhodol, že skúsi šťastie s niektorým z jazdcov novej nastupujúcej generácie. Vybral si pilota narodeného v talianskej časti Švajčiarska, ktorý v tom istom roku mieril za európskym titulom vo Formule 2. Už pri debute v Holandsku skončil Clay Regazzoni senzačne štvrtý a vo svojej piatej veľkej cene oslavoval na najvyššom stupienku v emotívnych pretekoch na Monze, počas ktorých zahynul Jochen Rindt. Hoci odjazdil len osem pretekov z trinástich, skončil vo svojej prvej sezóne v konečnom hodnotení na treťom mieste.

Nasledujúce dve sezóny už také úspešné neboli, pretože Švajčiar svojím divokým štýlom zanechával za sebou kopu zdemolovaných áut. Ferrari sa s ním rozlúčilo a sezónu 1973 strávil v tíme BRM. V roku 1974 sa vrátil do Maranella a séria konzistentných výsledkov ho udržala v boji o titul až do posledných pretekov sezóny vo Watkins Glen, kde podľahol Emersonovi Fittipaldimu.

V Scuderii zotrval ešte dva roky – a  pridal ďalšie víťazstvá. V roku 1976 po havárii Nikiho Laudu v obave, že sa nemusí uzdraviť zo zranení z Nürburgringu, podpísalo Ferrari zmluvu na nasledujúcu sezónu s Carlosom Reutemannom. Ale Lauda sa vrátil a populárny Rega ostal z kola von.

V roku 1979 priniesol prvé víťazstvo tímu Franka Williamsa, ale v štvrtých pretekoch nasledujúcej sezóny, na mestskom okruhu v Long Beach, sa Švajčiarovi zlomil brzdový pedál a takmer v plnej rýchlosti narazil čelne najskôr do odstaveného monopostu Brabham a odtiaľ do betónových bariér. Posunutý motor zastavila až jeho chrbtica a Regazzoni skončil s ochrnutými dolnými končatinami. Ani to ho však neodradilo od ďalšej kariéry a pokračoval v autách na ručné ovládanie. S takto upravenou Tatrou 815 okrem iného absolvoval v roku 1988 aj Rally Paríž – Dakar.

13. Niki Lauda
Sezóny vo Ferrari: 1974-77
Štarty: 57
Víťazstvá: 15

O trojnásobnom majstrovi sveta toho bolo popísané až-až. Do príchodu Michaela Schumachera získal s červenými monopostami najviac prvenstiev. Rakúšan pôvodne prišiel do Maranella na odporúčanie Claya Regazzoniho po spoločnej sezóne na BRM v roku 1973. Monopost 312 B3 Maura Forghieriho neúnavne testoval na trati vo Fiorane a systematický vývojový program priniesol ovocie už v štvrtých pretekoch sezóny v podobe prvého víťazstva Nikiho Laudu pre Ferrari.

O rok už s deviatimi pole position a piatimi víťazstvami získal titul. Stal sa prvým šampiónom Ferrari od roku 1964. Ak si niekto myslel, že po notoricky známej nehode na Nürburgringu stratil rýchlosť, vyviedol všetkých pochybovačov v sezóne 1977 z omylu: tri víťazstvá a systematická dôslednosť pri zberaní bodovaných umiestnení mu priniesli titul číslo dva a prezývku počítač. Nie však sympatie Enza Ferrariho, ktorý vyhlásil: „Dávam mu auto, aby z neho vyťažil maximum. Nie na to, že bude dávať pozor, aby ho nerozbil.“ Rozchod bol nevyhnutný. Napriek tomu bol Enzo presvedčený o tom, že ak by Viedenčan ostal vo Ferrari, prekonal by Fangiove rekordy.

14. Gilles Villeneuve
Sezóny vo Ferrari: 1977-82
Štarty: 66
Víťazstvá: 6

Rýchly a zásadový Kanaďan bol básnikom na kolesách. Pre svet F1 ho objavil James Hunt, ktorý naňho upozornil svojho vtedajšieho šéfa Teddyho Meyera. Ten dal ale nakoniec prednosť Patrickovi Tambayovi. A tak  Kanaďan okrem prvých pretekov, ktoré odjazdil za McLaren, strávil celú svoju kariéru v aute s čiernym koňom v logu. Očaril totiž samotného Enza Ferrariho, ktorému pripomínal jeho prvú hviezdu Tazia Nuvolariho. Za všetko hovorí už len to, že pri vstupe na testovací okruh Ferrari vo Fiorane je dodnes umiestnená Villeneuveova bronzová busta.

Upozornil na seba hneď v druhých pretekoch v červenom monoposte, keď zavadil o Tyrrell Ronnieho Petersona a jeho Ferrari skončilo v ochrannom plote, kde zabilo dvoch divákov. Netrvalo dlho a získal si aj srdcia talianskych tifosi. A to najmä svojím jazdeckým štýlom, ktorý pripomínal krotiteľa a divokú šelmu v podobe jeho monopostu, ktorý sa snažil za každých okolností priviesť do cieľa. Súčasným jazdcom by už predpisy nedovolili stvárať podobné kúsky, aké predviedol s René Arnouxom v posledných kolách v Dijone v roku 1979. Nehovoriac o jazde na troch kolesách v holandskom Zandvoorte v tej istej sezóne, alebo o snahe dostať auto s uvoľneným predným krídlom do cieľa domácej veľkej ceny o dva roky neskôr.

Nikdy sa ale nesnažil ohroziť ostatných jazdcov. Vynikajúci bol na vode. V piatkovom tréningu na Veľkú cenu USA v roku 1979, ktorý sa jazdil v hustom daždi, nadelil druhému jazdcovi v poradí viac ako deväť sekúnd. Podobného jazdca už dnes v jazdeckom poli nájdete ťažko. Ako svojho času priznal Luca di Montezemolo: „Villeneuve bol úžasný, ale kvôli svojmu temperamentu strácal body. Pomery sa zmenili natoľko, že jazdec s podobnými vlastnosťami by dnes už miesto vo Ferrari nezískal. Dnes pretekať srdcom nestačí.“ Je to škoda, pretože fanúšikovia práve takých jazdcov milujú.

Prvýkrát mal šancu na titul v sezóne 1979. Séria technických porúch dostala do lepšej východiskovej pozície jeho tímového kolegu Jodyho Schecktera. Gilles teda poslušne jazdil za svojím tímovým kolegom až do cieľa. O titul sa mal na budúci rok pobiť znova. Ferrari ale nezachytilo vývoj a konkurencieschopné auto s turbomotorom dostal do rúk až v roku 1982.

Sezóna, ktorá mala patriť Ferrari, sa skončila nakoniec tragédiou. Pred osudnými pretekmi v belgickom Zolderi Villeneuve každý deň telefonoval Alainovi Prostovi, aby našiel u neho podporu. Cítil, že bojuje sám proti všetkým, hlavne proti svojmu tímu. Blížil sa koniec kvalifikácie a Didier Pironi mal lepší čas ako Kanaďan. Vydal sa teda ešte na jedno merané kolo. Išiel na hrane, tak ako vždy. Vtom sa pred ním v zákrute Teerlamenbocht objavil March Jochena Massa. Na tachometri mal 225 km/h. Chcel sa mu vyhnúť, ale rovnaký zámer mal aj Nemec, ktorý sa uhýbal do rovnakej strany. Jeho zadné koleso spôsobilo, že Ferrari vyletelo do vzduchu ako vystrelené z katapultu takou silou, že po dopade na blízky svah urobilo niekoľko sált, pričom jazdec z neho vypadol aj so sedačkou. Villeneuvea našli až v záchytnom plote bez prilby.

Lekár bol na mieste 35 sekúnd po nehode. Gilles mal hmatateľný pulz, ale nedýchal. Po prevoze do nemocnice boli zistené devastačné poškodenia životne dôležitých orgánov a tak bol ešte v ten večer odpojený od prístrojov. Ferrari napriek tomu, že v šiestich veľkých cenách štartovalo len s jedným autom a v dvoch neštartovalo vôbec, získalo Pohár konštruktérov. Na ten jazdecký si muselo počkať až do príchodu Michaela Schumachera.

15. Jody Scheckter
Sezóny vo Ferrari: 1979-80
Štarty: 28
Víťazstvá: 3

Vo Ferrari strávil iba dve zo svojich ôsmich kompletných sezón F1. Hneď v prvej z nich priviedol monopost 312T4 k titulu majstra sveta. K tomu čiastočne prispela Villeneuvova lojalita. V druhej polovici sezóny sa totiž objavil silný súper v podobe nového Williamsu FW07 s Alanom Jonesom za volantom. Scuderia nechcela nechať nič na náhodu a v domácich pretekoch sa uchýlila k tímovej réžii, aby jej Austrálčan nevyfúkol titul. V tejto etape svojej kariéry sa 29-ročný Scheckter spoliehal rovnako na intelekt ako na reflex, čo bolo v kontraste s jeho minulosťou divokého jazdca.

V nasledujúcej sezóne s nekonkurencieschopným monopostom akoby stratil motiváciu a získal len dva body za piate miesto v Long Beach. Na jej konci opustil svet veľkých cien a začal sa venovať podnikaniu a farmárčeniu. Jeho titul však zostal neželaným medzníkom: na 21 rokov sa stal posledným jazdcom Ferrari, ktorý vyhral titul.

16. Nigel Mansell
Sezóny vo Ferrari: 1989-90
Štarty: 31
Víťazstvá: 3

Skutočný majster sveta z ľudu (nie ako to o sebe tvrdí Lewis Hamilton) ako posledný pretekár ešte podpisoval zmluvu s Enzom Ferrarim. Vyhral hneď prvé preteky s autom Johna Barnarda s revolučnou poloautomatickou prevodovkou, ktoré v predsezónnych testoch ani raz neodjazdilo celú dĺžku veľkej ceny. Po pamätnom víťazstve z dvanásteho miesta na štartovom rošte na kľukatom Hungaroringu bol v Taliansku na vrchole popularity. Z pätnástich štartov získal šesť pódií a definitívne aj srdcia tifosi, ktorí ho pre jeho buldočí štýl nazvali Il Leone.

V nasledujúcej sezóne nový tímový kolega Alain Prost veľmi rýchlo získal politickú a tým aj konkurenčnú prevahu v tíme. Úplne ovládol zákulisie Scuderie vo svoj prospech, čo Mansell niesol veľmi ťažko. Po domácich pretekoch, kde po poruche prevodovky odhodil rukavice teatrálne do davu, oznámil, že na konci sezóny v F1 končí. Samozrejme to nebola pravda, hoci z Ferrari skutočne odišiel, aby v roku 1992 získal svoj jediný titul s Williamsom, Tifosi ho však milujú dodnes.

17. Alain Prost
Sezóny vo Ferrari: 1990-91
Štarty: 30
Víťazstvá: 5

Do Ferrari prišiel ako čerstvý majster sveta, keď ho z McLarenu vystrnadil Ayrton Senna. Pre Scuderiu vybojoval 100. víťazstvo vo veľkých cenách. Písal sa vtedy 8. júl 1990 a zakladateľ tímu Enzo Ferrari bol už 694 dní po smrti. Všetko sa zdalo byť v poriadku. Alain Prost bojoval o titul, ktorý mu nakoniec ušiel o päť bodov a červení v tej sezóne vyhrali šesť veľkých cien. Pohoda bola ale len zdanlivá.

Pri bližšom pohľade dovnútra by sme vtedy zistili, že v tíme to vrelo. Talianom chýbal autokratický štýl riadenia Il Commendatoreho. Tím bol vnútorne nejednotný, rozdelený na rôzne frakcie, ktoré medzi sebou politikárčili a viedli vojnu prostredníctvom talianskych médií. Občas to vyzeralo tak, že Scuderiu riadia skôr talianski novinári a nie manažéri.

Problémy sa odzrkadlili už v nasledujúcej sezóne. Ferrari sa celú sezónu trápilo s rozložením hmotnosti. Navyše športový riaditeľ Cesare Fiorio sa v Londýne tajne stretol s Ayrtonom Sennom. Keď sa o tom dozvedel Prost, rozohral ďalšiu zo svojich zákulisných hier, na konci ktorej bol vyhadzov pre samotného šéfa tímu.

To však nebolo od francúzskeho šampióna všetko. Červené autá strácali kontakt so špičkou, kde začal kraľovať Williams. Prost pred talianskymi novinármi otvorene kritizoval auto počas celej sezóny, v ktorej sa mu nepodarilo ani raz dosiahnuť víťazstvo. Vrcholom bolo, keď v japonskej Suzuke povedal, že ľahšie sa šoféruje aj tímový kamión. Z Talianska mu odkázali, že na posledné preteky v Austrálii sa už nemusí unúvať, pretože bude nahradený Giannim Morbidellim. Situácia dovtedy a ani potom v talianskom tíme nevídaná.

18. Michael Schumacher
Sezóny vo Ferrari: 1996-2006
Štarty: 179
Víťazstvá: 72

Kým sa rozbehol parný valec menom Schumacher, chvíľu to trvalo. Ale čakanie stálo za to. Už v prvej sezóne na priemernom F310 vykúzlil tri víťazstvá. Potom Nemec zohral kľúčovú úlohu pri zabezpečovaní služieb Roryho Byrneho a Rossa Brawna z Benettonu. V nasledujúcej sezóne už prvýkrát bojoval o titul. V rokoch 1998-99 prehral s Mikom Häkkinenom, pričom si v lete 1999 v Silverstone zlomil nohu.

Využil všetky výhody, ktoré mohol, na svoju stranu si naklonil aj Bridgestone, ktoré mu robilo pneumatiky na mieru a jeho päť titulov v rade ostáva dodnes neprekonaným rekordom. Každá minca má však dve strany. Jeho viera v seba samého akoby nepoznala hraníc a brutálnou obranou svojich pozícií na začiatku milénia pripravil Formulu 1 aj o posledné zvyšky romantiky. Jednoducho bol až príliš cynický, o čom svedčí aj pokus o zostrelenie Jacquesa Villeneuvea z trate v Jereze 1997, či pamätné parkovanie v zákrute Rascasse o deväť rokov neskôr. Ale aj vďaka tomu je vo všetkých štatistikách ďaleko vpredu nielen pred jazdcami Scuderie.

19. Felipe Massa
Sezóny vo Ferrari: 2006-13
Štarty: 139
Víťazstvá: 11

Chránenec Michaela Schumachera, kvôli ktorému Weltmeister prvýkrát ukončil svoju kariéru, je často opisovaný ako skromný jazdec. Vo Ferrari strávil celých osem sezón ako pretekár a ďalšie tri ako vývojový jazdec. Počas tohto obdobia sa ukázal ako takmer dokonalý tímový hráč. Ak bolo treba, bol pozoruhodne rýchly a v prípade potreby sa zmenil na vzor podriadenosti.

Práve jemu môže Kimi Räikkönen ďakovať za svoj titul, keď Fína v záverečných pretekoch doma na Interlagose počas druhých zastávok v boxoch pustil pred seba. Fín pritom prišiel do Ferrari s reputáciou bezkonkurenčne rýchleho jazdca, ale Massa mal navrch počas väčšiny z troch spoločných sezón. Nakoniec sa stal aj majstrom sveta, ale bol ním len necelých 39 sekúnd, kým Lewis Hamilton v poslednej zákrute infarktovej Veľkej ceny Brazílie 2008 nepredbehol Tima Glocka… Pri spätnom pohľade ho vtedy o titul pripravila porucha motora na Hungaroringu tri kolá pred cieľom, ale aj slabší vstup do sezóny, keď v prvých dvoch pretekoch nevidel cieľ. Napriek tomu bral porážku dôstojne a aj preto si získal v padoku veľké sympatie.

V nasledujúcej sezóne ho v Maďarsku do hlavy nešťastne trafila pružina z monopostu krajana Rubensa Barrichella. Podľa mnohých to už po návrate na trate veľkých cien nebol ten starý dobrý Felipe Massa. V novej dekáde síce stíhal Fernandovi Alonsovi v kvalifikáciách, avšak v pretekoch Španiela porazil len zriedkakedy. Paradoxne tak pre sezónu 2014 musel prepustiť svoje miesto Kimimu Räikkönenovi, ktorého pár rokov predtým s ľahkosťou porážal.

20. Fernando Alonso
Sezóny vo Ferrari: 2010-14
Štarty: 95
Víťazstvá: 11

Posledným veľkým jazdcom Ferrari v našom prehľade je Fernando Alonso. Navždy ostane jazdcom, ktorý dokázal zastaviť víťazné ťaženie Michaela Schumachera zo začiatku milénia. Aj preto bol mnohými na začiatku svojej kariéry považovaný za jeho prirodzeného nástupcu, ktorý ak neprekoná Nemcove rekordy, dokáže sa k nim aspoň priblížiť.

Možno nebol najlepším jazdcom v kvalifikáciách ako Hamilton či Vettel, nekraľoval v daždi, ale pokiaľ by sme zostavili škálu všetkých schopností, ktoré by mal ovládať pretekársky jazdec, stal by sa najkomplexnejším pilotom zo všetkých, proti ktorým kedy pretekal. Keď mal v rukách konkurencieschopné auto, len výnimočne sa stalo, aby nebol v cieli skôr ako jeho súperi. Všetko však nakoniec skončilo úplne inak.

S červeným monopostom dokázal za päť sezón na rozdiel od Sebastiana Vettela dvakrát bojovať o titul až do poslednej veľkej ceny. V roku 2010 dokonca nastupoval na štart posledných pretekov ako vedúci jazdec priebežného poradia. Veľká cena v Abú Zabí sa ale nakoniec premenila na nočnú moru a večer strávený prenasledovaním Renaultu Vitalija Petrova na bezcennom siedmom mieste.

To, čo ho zdobí najviac, je jeho konzistencia a intenzita, s akou sa púšťa do súbojov. A je pri nich jedno, či sa jedná o prvú alebo jedenástu priečku. Do každého súboja dával celé svoje srdce a stále jazdil naplno. Nikdy sa nevzdával a v súbojoch nedaroval súperovi ani centimeter trate. Málokedy mohol niekto o ňom povedať, že nemá formu, čo býva vždy charakteristický znak prvotriedneho jazdca.

Avšak aj Fernando Alonso sa radí medzi jazdcov dvoch tvárí. V okamihu, ako dal zo svojej hlavy prilbu dole, bol z neho akoby úplne iný človek. Mnohí mu vyčítajú, že nikdy nebol tímovým hráčom. V druhej polovici kariéry sa stal ešte viac sebestredným. Jeho egu určite neprospelo ani to, že už niekoľko rokov bol v padoku považovaný za najlepšieho jazdca. Svojimi činmi a vyjadreniami si zavrel dvere do mnohých tímov.

Navyše podľa Pata Symondsa bol síce Fernando Alonso typom, ktorý dokázal viesť tím, nikdy si však nevedel na svoju stranu nakloniť úplne všetkých ľudí. Práve práca s tímom je to, v čom najviac zaostával za Michaelom Schumacherom. Bol to Španiel, ktorý do tímu vnášal skôr nepokoj, chýbala mu trpezlivosť a mnoho ľudí nakoniec kvôli nemu opustilo stajňu, za ktorú pretekal.